Jozef prežil v Patagónii pád ľadu veľkého ako chladnička. V mrznúcom lejaku zostupoval deväť hodín
Hlavne sa vráť, vyprevádza Jozefa Krištoffyho rodina zakaždým, keď odchádza na zahraničnú expedíciu alebo opäť ide do vysokohorského terénu na Slovensku.
Nie sú to však vôbec ojedinelé zážitky. Na každej expedícii zažije niečo, na čo následne spomína roky. Platí to aj o zostupe v mrznúcom lejaku, ktorý trval deväť hodín. „Práve vtedy sme utekali zo steny Poincenotu v brutálnej víchrici. Vetrisko dulo o sile, že človek mal problém udržať sa na nohách. Keby nebol istený, radšej ani nemyslí na to, čo by sa mohlo stať. Tie nárazy a hluk boli také silné, akoby okolo išiel nákladný vlak. Vtedy pomáha len sa poriadne držať, čupnúť si a čakať. Nedá sa to ustáť. Videli sme, ako storočné stromy padali ako zápalky,“ povedal pre Život.
Neraz sa stáva, že počas pobytu sa skloňuje aj slovo smrť. Keď bol naposledy práve v Patagónii, zomreli tam piati horolezci. „Dokonca sme v jeden večer pili pivo s kamarátom z Čiech, no, bohužiaľ, domov už neprišiel,“ uviedol.
Pokiaľ ide o najväčšie dobrodružstvo, to doposiaľ zažil už v spomínanej Južnej Amerike. Ale Patagónia nebola prvá zahraničná krajina, kam sa vydal. Namieril do Jordánska, a to rovno na pieskovcové steny Wadi Rum. Vraj to nebolo ani zďaleka jednoduché. „Istenie i zlaňovanie bolo mimoriadne problematické. Dokonca sa nám lano začalo predierať, tak sme ho prelepovali páskou,“ povedal. Našťastie, všetko dobre dopadlo.
V súvislosti s touto krajinou si Jozef Krištoffy v rozprávaní pre Život spomenul ešte na ďalšiu skúsenosť: „V Jordánsku sú väčšinou dve alternatívy, buď vám lezecký materiál zabavia a tým pádom vám zmaria ciele vašej expedície, alebo sa dohodnete s nejakým miestnym horským vodcom, aby vás vyzdvihol a deklaroval, že vás bude sprevádzať. Takže nejakého sprievodcu sme si našli vopred, zaplatili sme mu asi 150 dolárov, prišiel pre nás, previedol cez hranice a viac sme ho nevideli.“
Dvaja spia v jednom stane
Článok pokračuje na ďalšej strane:
