Pobozkali sa a nacisti vtrhli do ich krajiny. Príbeh ´poľskej Anny Frankovej´ a jej jedinej lásky láme srdce
Drahý Bože, nechaj nás žiť, snažne ťa prosím, chcem žiť, napísala v roku 1942 mladučká Poľka Renia Spiegolová na margo vpádu nacistov do poľského mesta Przemyśl.
Opisuje hrôzy vojny, nacistické zločiny, zabíjanie, vraždy. V zápise zo 7. júna 1942 napríklad stojí: „Kamkoľvek sa pozriem, vidím krviprelievanie. Desivé pohromy, zabíjanie a vraždy. Všemohúci Bože, na kolenách ťa prosím, pomôž nám, zachráň nás. Drahý Bože, nechaj nás žiť, snažne ťa prosím, chcem žiť. Život som skoro nepoznala, nechcem zomrieť. Smrti sa bojím. Všetko je také hlúpe, malicherné, nedôležité, tak ničotné. Dnes myslím na svoju krásu, zajtra možno prestanem premýšľať navždy. Zajtra napríklad nebudeme.“
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/reniaspiegel/photos/pb.100060362177943.-2207520000./1700644436846723/?type=3
Tri výstrely
Zlá Reniina predtucha sa, žiaľ, naplnila, nacisti ju koncom júla 1942 našli, ako sa ukrýva na povale jedného z domov. Posledný záznam v denníku tak už nepochádza z jej pera, ale 30. júla 1942 tam Zygmunt roztrasenou rukou napísal: „Tri guľky, tri stratené životy. Jediné, čo stále počujem, sú výstrely, jeden za druhým,“ týmto zápisom denník končí.
Krátko potom, ako Reniu zastrelili, Zygmunda deportovali do Osvienčimu. Denník, ktorý mu jeho milá zverila, nechal v bezpečí u známych a po vojne, keď sa mu podarilo prežiť hrôzy koncentračného tábora, si ho vyzdvihol. Odišiel do Spojených štátov amerických a v roku 1950 ho odovzdal jej sestre a matke Róze.
