Keď začínala, neboli počítače ani jednorazové ihly. Zdravotná sestra Anna slúži 43 rokov, na smrť si nezvykla
Prácu v nemocnici si pani Anna Tóthová vysnívala už ako päťročná.
„V mojich začiatkoch neboli počítače, internet, mobilné telefóny, centrálne rozvody medicínskych plynov, všetko sa písalo ručne, pripravoval sa zdravotnícky materiál na sterilizáciu, sterilizovali sme na oddelení, neboli jednorazové ihly, striekačky, rukavice, ak sa ukázali na trhu, bol to podpultový tovar," spomína si na doby dávno minulé.
Hoci sa vybavenie dávno zmodernizovalo, jediné čo sa nikdy nezmenilo, je vážnosť úrazov. Skúsená zdravotná sestra hovorí, že najťažšie na celej práci v nemocnici je to, keď zomierajú deti.
„Dlho som pracovala na jednotke intenzívnej starostlivosti, potom na oddelení, ale smrť detí bola vždy najhoršia a vždy sme si aj poplakali. Na úmrtia sa nedá zvyknúť. Bolo to ťažké, ale rokmi sme si museli vybudovať „imunitu“, inak by sme sa psychicky zrútili. Je dôležité vedieť sa odventilovať," konštatuje vedúca sestra.
Od úrazu deti delia sekundy
Mnohým úrazom malých pacientov sa však dá podľa jej slov predchádzať väčšou obozretnosťou rodičov. „Všetkým hovorím: nech radšej dieťa chvíľu plače doma v postieľke, kým rodičia vypijú kávu, ako v bolestiach po obarení na popáleninovej klinike," dodáva a jeden odkaz s láskou posiela aj svojim začínajúcim kolegyniam či kolegom.
„Keď sa už rozhodli pre povolanie sestry, nech majú rady svoju prácu, nech ju robia s láskou. To, pre čo sa rozhodli, je ich poslaním. Ak rozmýšľajú nad tým, prečo znova zvoní pacient, tak preto, lebo potrebujú sestričku, ktorou ony chceli byť. A stali sa nimi preto, aby pomáhali. Koho to nebaví, nech radšej odíde," uzatvára Anna.
