Ukrýval fľašky a sľuboval, že prestane piť. Manželstvo Ivana Romančíka zachránila rada od Satinského
Klamal som, že som nepil, spomínal obľúbený slovenský herec Ivan Romančík.
Vo väzení strávil dlhých deväť mesiacov. „Dodnes si pamätám vôňu tej cely,“ spomínal Ivan Romančík, ktorému sa vtedy snažil pomôcť aj známy otec, no jeho snaha bola márna. Na mladom hercovi si zgustol prokurátor, ktorý pre neho žiadal dva roky basy, z ktorých nakoniec bolo deväť mesiacov.
Z herca hladný poštár
S pobytom vo väzení sa zrútila celá jeho kariéra, ktorá sa ešte takmer ani nezačala. Kvôli zvesenej vlajke nemohol dokončiť školu a s posudkom hanobiteľa Sovietskeho zväzu ho nezobrali ani do divadelnej dielne. Ako sám priznal, po väzení sa mu mnohí kamaráti otočili chrbtom, pretože bol podľa režimu „nebezpečný“. „Našli sa však aj dobrí ľudia, či už Julko Satinský, alebo Ivan Mistrík. Prišli za mnou, či niečo nepotrebujem. Dali by mi poslednú košeľu. S láskou na nich spomínam,“ hovoril Ivan Romančík.
„Po prepustení som mal zákaz účinkovať, rok som pracoval ako poštár. Súdruhom to však nestačilo a dali mi ešte pocítiť aj vojenčinu v útvare PTP. Až potom som dostal povolenie od samotného ministra, že môžem pracovať, no len v divadle, žiadna televízia ani film,“ spomínal pre Život herec, ktorý našiel útočisko v martinskom divadle.
Rozišli sa v dobrom
Ako nedoštudovaný mal elévsky plat, za ktorý si nemohol dovoliť ani potraviny. Bežne hrával na javisku hladný. „Keď som išiel hrať trojhodinové predstavenie, od susedky som si vypýtal kus chleba, aby som to nejako zvládol,“ spomínal herec na náročné časy, kedy sa ale nakoniec aj naňho usmialo šťastie. Práve v martinskom divadle spoznal svoju osudovú lásku – hereckú kolegyňu Oľgu Solárovú. V tom čase bol ale ženatý a mal dve deti.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
