Monika spravuje prírodné cintoríny: Na výzdobu hrobov Slováci míňajú viac, ako na MDŽ a Valentína
Naši predkovia pochovávali zosnulých veľmi jednoducho, prezrádza Monika Suchánska.
Zdobenie hrobov je okrem toho náročné aj pre naše peňaženky. Dušičky sú nákladná záležitosť...
Nedávno sa mi dostala do rúk štatistika jednej zo slovenských bánk, ktorá robila prehľad, koľko ľudia utrácajú pri príležitosti rôznych sviatkov. A vedú v ňom Dušičky. Napríklad, na výzdobu hrobu míňajú Slováci až o 74 percent viac ako na Medzinárodný deň žien a o 128 percent viac ako na Valentína.
Aj v tomto roku robíte sympatickú osvetu. S projektom Zelená škola dostávate tému spomienok medzi deti a dávate jej iný rozmer.
Projekt sme nazvali „Viac lásky, menej plastu“ a snažíme sa v ňom deťom ukázať udržateľnejší prístup k Dušičkám. K dispozícii máme náučné video o výrobe prírodných vencov, napríklad z produktov našich záhrad a na vybraných školách ich aj vyrábame. Je to veľmi jednoduché a takáto kytica na hrobe má oveľa väčšiu hodnotu ako kúpená.
Patríte medzi priekopníkov ekologických cintorínov. Ako sa Vám darí v našej krajine s takými silnými tradíciami pohrebníctva?
Ja mám skôr pocit, že prírodným pohrebníctvom sa práve my vraciame k tradičnému pochovávaniu na Slovensku, k prístupu, ktorý bol oveľa dlhšie zaužívaný ako ten terajší. Naši predkovia pochovávali veľmi jednoducho. Skromnú rakvu vyrobil remeselník v dedine, na hrob sa umiestnil drevený kríž, ktorý keď zhnil, tak sa už neobnovoval, väčšinou sa nezachovávali trvalé pamätníky, na hroby sa chodilo zriedkavejšie a priniesol sa malý kvet alebo aj nič. V tradičnej viere našich predkov bol dôležitejší život po smrti. Obradom pochovania sa ošetril odchod duše na onen svet a tým sa pobyt človeka tu, na zemi uzavrel.
Budú prírodné cintoríny na Slovensku pribúdať?
Oslovujú nás mnohé mestá a obce, ktoré by chceli pravý prírodný cintorín a s niektorými už aj spolupracujeme. Neviem však povedať, kde a kedy pribudne ďalší. Je to administratívne a byrokraticky náročný proces, beh na veľmi dlhú trať, do ktorého je zakomponovaných veľa strán a subjektov.
S prírodnými cintorínmi súvisia aj netradičné rozlúčkové obrady, v čom sú pohreby vo vašej réžii iné?
Oslovujú nás hlavne ľudia, ktorým nevyhovuje súčasná podoba posledných rozlúčok a majú inú predstavu a iné potreby. Na prípravu pohrebu majú pozostalí väčšinou málo času a môžu byť stratou blízkeho hlboko zasiahnutí. Vtedy môže byť náročné robiť racionálne rozhodnutia a čokoľvek plánovať. Preto sa ich snažíme zorientovať v ich možnostiach a previesť plánovaním pohrebu krok za krokom.
Pokiaľ si to rodina praje, obrad nielen plánujeme, ale tiež ho vedieme a môžeme mať aj spomienkovú reč, ktorú takisto pripravujeme s rodinou. Takéto jedinečné rozlúčky na mieru robíme aj mimo našich cintorínov, či už v klasickej obradnej sieni, či na záhrade alebo na chalupe. Niekedy sa totiž pozostalí rozhodnú uložiť popol blízkeho mimo cintorína.
Aj to je na Slovensku možné?
Vo chvíli, keď dostane rodina urnu z pohrebnej služby, tak s popolom môže na vlastnom pozemku naložiť ako chce. Uložiť ju pod strom, rozptýliť popol. A ak má súhlas majiteľa, môžete to urobiť aj na inom mieste. To všetko je u nás legálne, a ja si myslím, že je to tak správne.
