Nevidiaca kvetinárka Romana: Posledný pohľad patril môjmu manželovi. Svet som začala vidieť srdcom
Kvetinárka Romana Lískovcová. — Foto: Facebook - DEKOROPOSLEPU květinové dekorace
Povedala som si, že nad sebou nebudem plakať, priznala večná optimistka.
„Už máme večer?“ To je jedna z bežných otázok, ktoré kladie kvetinárka Romana Lískovcová svojmu partnerovi. Pred siedmimi rokmi totiž prišla pre cukrovku o zrak a odvtedy nedokáže rozoznať, či je vonku deň alebo noc. Napriek tomu, že o jeden z najdôležitejších zmyslov prišla zo dňa na deň, je plná energie a života. Aj lekári jej hovoria, že sa s takou pozitívnou povahou ešte nestretli a pritom jej oznamovali tie najhoršie správy. „Vidím svet srdcom, možno preto mi pripadá krajší ako predtým,“povedala pre Český rozhlas nevidiaca kvetinárka, ktorú nenahnevalo ani to, že ju opustil manžel, ktorému venovala svoj posledný pohľad.
💐 O zrak přišla v šestadvaceti a poslední pohled věnovala manželovi. Romana Lískovcová je floristkou, i když je nevidomá. Jak je to vůbec možné? Jak se orientuje mezi květinami, které nikdy neměla možnost ani dříve vidět? Zeptá se Lucie Výborná.
Cukrovku zdedila po mamičke, ktorá sa na ňu neliečila a zomrela. „Vplyvom choroby sa jej rozpadli tepny v srdci a došlo to do takej fázy, že sa s tým nedalo nič robiť,“ spomínala pre iDNES.cz Romana Lískovcová, ktorá mala deväť rokov, keď cukrovku diagnostikovali aj jej.
Začala sa prísna diéta, musela si pichať inzulín a otec jej vážil jedlo na gramy. V puberte už ale nad dcérou nemal takú kontrolu, a tak si občas zabudla pichnúť inzulín a dala si sladkosti, ktoré nemohla. „Dnes si hovorím, že to mohlo mať vplav na moje neskoršie problémy,“ priznala Romana, ktorá pre cukrovku podstúpila tri bypassy a prišla o prsty na nohe. Napriek všetkému ju neopúšťa humor, smeje sa, že je ako nožnicovoruký Edward a životná energia ju neopustila ani vtedy, keď prišla o zrak.
Nerozozná deň a noc
Jedného dňa ju začali z ničoho nič bolieť oči a sama si „diagnostikovala“ zápal spojiviek. Keď jej ale samoliečba z lekárne nepomohla, odhodlala sa a išla k lekárovi, kde sa dozvedela krutú pravdu – hrozilo jej akútne oslepnutie.
Romana to najskôr nebrala vážne, s ockom si ešte robili žarty, no postupom času začala mať obavy. „Ja sa bojím, že raz prídem o zrak,“ zverila sa svojmu kamarátovi. Do dvoch mesiacov sa slova lekárov naplnili, prišla o zrak a všetko začalo mať veľmi rýchly spád. „Odvtedy mám úplnú tmu. Nerozoznám ani rozdiel medzi dňom a nocou,“ priznala Romana, ktorá si aj po siedmich rokoch života v tme pamätá na svoj posledný obraz, ktorý videla.
