Najšťastnejší bol, keď varil obyčajným ľuďom. Vlado Müller vedel prikázať aj smrti, aby chvíľu počkala
Slávny slovenský herec mal so synom Richardom náročný vzťah, ale nadovšetko ho miloval.
Ešte pikantnejšie naňho spomínal kolega Jan Skopeček, ktorému mal vo filme Signum laudis, uštedriť zopár rán. Z Müllerovej mocnej ruky mal subtílnejší kolega taký strach, že ho nedokázal skryť ani pred kamerou, takže scéna sa nakrúcala znova a znova. Müller mu za nechcené trápenie doniesol zo Slovenska šošovicu. V tom čase bola totiž v Prahe nedostatkovým tovarom, takže Skopečekova manželka doma po istom čase vyslovila želanie: „Došla nám čočka, mal by si si vypýtať od Müllera opäť po hube.“
Herectvo bola Müllerova práca, varenie životná láska. Syn Richard v dokumente ČT Chlap vyhlásil: „On v podstate nemal rád svoju prácu, ak by z hrania nepotreboval žiť, tak to nerobí. Jeho naozaj bavila chata, robota s drevom, kamaráti a zmyslom jeho života bolo varenie. Nebol šťastný, keď ho pozvali na vystúpenie, on bol šťastný, keď mohol ísť niekde variť.“ A Richardov otec varil rovnako perfektne, ako hral! Jeho guláše, kapustnice, živánsku, pstruhy či klobásy milovali všetci a on ich pripravoval často a s láskou.
Rád obsluhoval turistov
Bolo to už v časoch jeho veľkej slávy, keď sa na Štrbskom plese občas rozšírilo, že Müller je opäť „hore“. Niektorí turisti sa vtedy len kvôli nemu vyviezli lanovkou do nadmorskej výšky 1840 metrov. Ak sa dalo, herec si na Chate pod Soliskom rád užíval divadelné prázdniny a v typickej károvanej košeli a kuchárskej zástere poctivo „makal“ vo vysokohorskej kuchyni.
Keď z okienka podával taniere s kapustnicou, buchtami či bylinkovým čajom a mohutným hlasom ľuďom želal „Dobrú chuť!“, tak to sa im rátalo viac, ako keby ich hostil šéfkuchár slávneho hotela FIS dole na Štrbskom plese. Občas zvykol vybehnúť aj medzi turistov, pozbierať si prázdne taniere a keď na otázku „Chutilo?“ dostal pochvalu, tak na tvári mával úsmev - možno naozaj šťastnejší ako pri klaňačkách v divadle.
Srdce na Záhorí
Svoju chatu na Vampile pri Malackách nazval Borievka a romantické meno veľkými drevenými písmenami priklincoval aj na jej priečelie. V krásnych borovicových lesoch Záhoria si naplno prichádzala na svoje menej známa stránka hercovej osobnosti – duša citlivého samotára, človeka, ktorý sa najlepšie cíti v tichu prírody.
Jeho mladší kolega Alfréd Swan vyrastal v Malackách a v regionálnom časopise zaspomínal: „Chodievali sme si k nemu údiť klobásy, pri chate mal totiž aj udiareň. Bol gurmán a mäsové výrobky si vyrábal sám. Boli naozaj vynikajúce a on mal rád, keď ho za ne chválili, čo sme ochotne robili. Bol ako zálesák, vítal nás v kovbojskom klobúku a dal ochutnať aj skvelý Irsai Oliver z Valtíc na Morave, kam si pravidelne chodil po víno.“
Nečakaný koniec
Neplánované, no razantné ukončenie hercovej kariéry odštartovala nešťastná udalosť na Novej scéne.
Článok pokračuje na druhej strane:
