Keď ho bili doma a v škole, vnímal to ako poníženie. Z tohto húževnatého chlapca vyrástla legenda
Pocit šťastia si intenzívne uvedomoval, keď zmaturoval.
„Najčastejšie spomínam na detstvo, ako mi bolo dobre s rodičmi! Najkrajšie do toho siedmeho roku. Spomínam si rád na sviatky,“ spomínal pred rokmi Ladislav Chudík v rozhovore pre Pravdu. Narodil sa pri svetle petrolejovej lampy a najviac šťastný sa vraj cítil v momente, keď dokončil prvú skúšku dospelosti. „Želali si to najmä moji rodičia,“ premýšľal herec. Mladý Ladislav mal rád jar, ktorá sa mu spájala so snením o láske. Miloval kvety.
Keď si zvolil hereckú profesiu, otca tým nepotešil, ale po rokoch je jasné, že spravil dobre. Do Národného divadla ho prijali v januári 1944. „Ten deň si pamätám, akoby to bolo včera. Bratislava bola nádherne zasnežená,“ píše sa v jeho monografii.
Nemal však veľké oči, prijatie do divadla bral skôr ako dar. Vo svojom prvom predstavení nepovedal ani slovo, v druhom len prebehol po javisku, no neprekážalo mu to. Do dôchodku šiel ako 70-ročný, po päťdesiatich divadelných sezónach. „Herectvo nie je iba talent a práca, ale aj výdrž a odriekanie. Je to dokonca určitý druh náboženstva. V texte sú obsiahnuté všetky naše túžby, vyznania, bolesti aj radosti, úspechy aj omyly,“ vyznal sa Ladislav Chudík, ktorý sa dožil požehnaného veku 91 rokov.
