Slováci sa nemajú na čo sťažovať, hovorí Slovenka v Austrálii. Z dvoch rokov sa jej pobyt predĺžil na dvadsať

Máte za sebou desať maratónov a päť ultramaratónov na rôznych miestach sveta. Kedy ste s týmto koníčkom začali?

V skutočnosti beh nemám rada, ale milujem tie vedľajšie účinky. Moja kamarátka to nazvala “milovať svojho vraha.” Ako mladá som robila biatlon a k behaniu som sa vrátila v roku 2007 v Austrálii. Potom ma kamarátka v roku 2009 na meniny zapísala na polmaratón v Sydney. Odbehla som ho, aj keď domov sa mi išlo ťažšie. Na ďalší rok som už bežala maratón. Po štvrtom maratóne som zistila, že behanie v ulicami v Sydney mi už nič neprináša. Keď som bola na Slovensku vyskúšala som štafetový beh od Tatier k Dunaju a to sa mi veľmi páčilo. Pripomenulo mi to biatlon.

V roku 2015 som však z roztrhanými šľachami sedela doma a myslela, že môj život skončil. Na Silvestra 2016 všetci oslavovali a ja som nemohla ani chodiť. V televízii bežala relácia o Čínskom múre a vtedy prišla myšlienka, že tam chcem bežať. Prelistovala som katalóg cestovnej kancelárie, ktorá sa zameriava na maratóny spojené s dovolenkou na rôznych miestach sveta a zistila, že maratón na Čínskom múre sa beží v máji. Povedala som si, že to dám a päť mesiacov som trénovala do schodov. Maratón som odbehla za päť hodín. Stretla som tam dvoch českých slepých účastníkov, ktorí bežali po tých schodoch so mnou. Vtedy som si povedala, že hranice neexistujú.  

Takže ste posunuli aj svoje hranice a išli do Nepálu bežať maratón v najvyššej nadmorskej výške na svete, v základnom tábore Mount Everest?

Ultramaratóny si vyberám tak, aby som aj videl nejakú zaujímavú krajinu. V Nepále sme bežali vo výškach okolo 5300 metrov a bol to boj o život. Už pri aklimatizácii niektorí ľudia ochoreli na výškovú chorobu a museli sa vrátiť s kyslíkom do nižších oblastí. Nikto nechcel povedať, že má nejaké ťažkosti. Všetci ultramaratonci chceli bežať. Došlo aj k dvom úmrtiam. Jedna účastníčka zamlčala zdravotné problémy a zomrela v spánku na opuch mozgu. Potom nás začali viac kontrolovať. Smrť je tam bežnou súčasťou života. Videli sme tam odvážať mŕtvych horolezcov. Ten maratón som išla 8 hodín. Nepálčania bežali a niektorí ledva chodili. Vyhrala to 70 ročná domáca Nepálčanka. Maratón na Inka trail v Peru bol organizovaný len pre malú skupinu ľudí, lebo je to národný park. To, čo ľudia kráčajú tri dni mi trvalo 10 hodín.

Čo ste sa naučili vďaka maratónom?

Neposudzovať ľudí podľa výzoru. To bolo veľké prebudenie. Kedysi som si na štarte hovorila, že koho predbehnem. Nakoniec to bolo o čo najrýchlejšom dobehnutí do cieľa. Po čase sa stávalo (po úrazoch), že ma predbiehali bežci bez akéhokoľvek bežeckého výzoru – s nadváhou, deti, seniori. Dnes sa sústredím na seba a daný moment, lebo v konečnom dôsledku je to o vnútornej sile a prekonávaní svojich hraníc.

[avizo=https://www.dobrenoviny.sk/c/214795/cestovatel-jozef-terem-jazdenie-na-sobovi-je-narocne-no-mongoli-to-zvladaju-lavou-zadnou|Ako sa jazdí na sobovi a ako ušetriť v drahej Škandinávii? Jožo Terem nám prezradil cestovateľské tipy]