Lucia Siposová: Po rozpade vážneho vzťahu som sa spýtala samej seba, čo by som ešte chcela zažiť
Bola som ako hlavná postava vo filme, hovorí herečka Lucia Siposová, ktorá robila v New Yorku čašníčku aj hostesku.
Milovala život v New Yorku a práca v reštaurácii ju bavili natoľko, že si ľudia mysleli, že ju vlastní. Po štyroch rokoch za veľkou mlákou sa herečka Lucia Siposová vrátila na Slovensko, začala účinkovať vo filme a v televízii. Okrem toho spieva, hrá, konferuje a najnovšie aj režíruje vo vlastnom podniku Red Cat Cabaret, ktorý založila v roku 2016. Pre DOBRÉ NOVINY sa s ňou zhovárala Lucia Fričová.
Pochádzate z umeleckej rodiny. Chcela ste byť odmalička herečka?
Nie, chcela som byť ako Marilyn Monroe, hrať vo filmoch a najmä spievať. K herectvu ma priviedol vlastne spev. Dedko bol cimbalista, babka speváčka a skvelá recitátorka a otec hral na husliach. Chcela som ísť študovať na konzervatórium. Navrhli mi, že môžem ísť na hudobno-dramatický odbor. Tam sa veľa spieva a popritom je tam aj herectvo, ale že to zvládnem.
Herectvo bolo pre mňa stresujúce a vôbec som si ho neužívala. Začalo ma to baviť, keď som mala asi 26 rokov. V speve som bola uvoľnená oveľa rýchlejšie. Podľa mňa, kým sa človek neteší z toho čo robí, tak to na divákov dobre nefunguje.
Štyri roky ste žili v Amerike. Túžili ste sa presadiť v Hollywoode?
To som v pláne nemala. Chcela som iba žiť v New Yorku. V Amerike som bola prvý raz v osemnástich. Ako študentka som celé leto pracovala v kempe vo Wisconsine. Potom som išla na mesiac cestovať a posledný týždeň som sa dostala na týždeň do New Yorku. Úplne ma uchvátil. Vedela som, že sa tam chcem vrátiť a žiť tam.
Po šiestich rokoch na Slovensku som v kine videla film 25. hodina, ktorý sa odohrával v New Yorku a vedela som, že tam musím ísť. Mala som doma celkom slušne rozbehnutú kariéru, ale povedala som si, že keď to neurobím teraz, už nikdy. Schválili mi víza, a všetkým som oznámila, že 1.októbra 2003 odchádzam.
S akým cieľom ste tam išli?
Žiadny cieľ, len vášeň, mladosť a zvedavosť. Nešla som tam s tým, že idem dobyť svet. Na druhej strane však verím na zázraky. Povedala som si, čo sa má stať, sa stane. Pracovala som v reštaurácii v New Yorku a cítila som sa ako vo filme. Bola som tam taká šťastná. Ľudia sa ma pýtali, či mi tá reštaurácia patrí. Odpovedala som, že nie, ale v New Yorku sú aj chudobní ľudia šťastní, lebo žijú v New Yorku!
Pracovala som ako čašníčka, modelka na vlasy, hosteska, popritom som chodila na kurzy herectva, a točila študentské filmy. Pozerala som sa na svoj život ako na film, v ktorom hrám hlavnú úlohu pretĺkajúcej sa umelkyne.
Keď ste žili svoj sen, prečo ste sa potom vrátili?
Môj čas sa tam naplnil. Nestretla som žiadnu životnú lásku, ktorá by ma tam udržala. A začali mi chodiť ponuky z Čiech a zo Slovenska. Robiť čašníčku ma síce bavilo, ale neplánovala som to robiť do konca života. Pochopila som, že sa mi nechce súťažiť s hercami z celého sveta o nejaký „štek“ v americkom filme. Život sa dá prežiť aj zaujímavejšie.
Ale vnímam to tak, že New Yorku ma vychoval a dozrela som tam. Bola to obrovská inšpirácia. Po návrate som vydala knihu Hello, my name is Anča Pagačová, ktorá zachytáva môj život v New Yorku. Mala úspech a výrazne ovplyvnila môj ďalší život. Objavila som v sebe nový talent.
Po návrate na Slovensko ste si nakoniec zahrali aj v medzinárodnom snímku po boku Juda Lawa. Splnil sa vám sen?
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
