Získala si srdcia dvoch štúrovcov. Anna Jurkovičová sa presadila v období, ktoré ženám neprialo
Od narodenia jednej z prvých ochotníckych herečiek uplynulo 200 rokov.
V Uhorsku, teda aj na území dnešného Slovenska, bolo v prvej polovici 19. storočia vystupovanie žien na divadelnom javisku spoločensky neprípustné. Všetky ženské úlohy stvárňovali muži. Napriek tomu sa Anička Jurkovičová na javisko prvýkrát postavila ako sedemnásťročná 5. augusta 1841 v úlohe Aničky Dobrožilovej v Kotzebuovej fraške Starý kočiš Petra III.
Stvárnila aj Betušku v Klicperovom Divotvornom klobúku a Oľgu v Paupachovej tragédii Izidor a Oľga. Mala vystúpiť aj v titulnej postave vo Voltairovej tragédii Zaira aneb Boj víry a lásky, ale z organizačných príčin sa predstavenie na Myjave (1842) neuskutočnilo. Obdivuhodné herecké výkony Anny Jurkovičovej posmelili ďalšie mladé ženy vystúpiť na divadelné javisko.
Prestala hrať
Medzi jej ctiteľov patrili študenti Ľudovíta Štúra. Počas predstavení sa do seba zahľadeli s Jánom Franciscim. Ich láska však padla za obeť boju za národné ciele, ktoré boli pre Francisciho na prvom mieste. Neskôr sa vydala za evanjelického farára Jozefa Miloslava Hurbana. Verne stála po boku manžela a aktívne ho podporovala aj počas ťažkých chvíľ.
Po sobáši už v divadle nevystupovala, venovala sa rodine a miestnej osvetovo-výchovnej činnosti. Manželia spolu vychovali deväť detí, jedným z nich bol spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský. Predstavenia, v ktorých Jurkovičová účinkovala boli inscenáciami Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti, ktoré založil jej otec Samuel Jurkovič. V divadelných predstaveniach okrem nej účinkovali aj študenti, stúpenci Ľudovíta Štúra.
„Paradoxne názov Slovenské národné divadlo nitrianske použil iba Samuel Jurkovič vo svojej správe o činnosti divadla. Samotní divadelníci ho ani na svojich plagátoch, ani počas účinkovania nepoužívali. Ale aj napriek tomu sa stalo súčasťou slovenských divadelných dejín, ktoré sa však v oblasti ochotníckeho divadla začali písať už v roku 1830 vďaka zanietenosti Gašpara Fejerpataky-Belopotockého. Ten rozbehol v Liptovskom Mikuláši systematickú a dlhodobú divadelnú činnosť," vysvetlila Nemcová.
Viac si môžete prečítať na ďalšej stránke.
