Ako šesťročný videl, čo otcovi urobili komunisti. Karel Kryl nebol spokojný ani po splnení veľkého sna

V septembri 1969 odišiel Karel Kryl na hudobný festival do Nemeckej spolkovej republiky, do svojej vlasti sa už však nevrátil. V exile mu vychádzali ďalšie LP platne ako Rakovina (1969), Maškary (1970), Karavána mraků (1979), Plaváček (1983) či Ocelárna (1984). Súčasne - až do Nežnej revolúcie - spolupracoval s rozhlasovou redakciou Slobodná Európa.

Nebol spokojný

Po roku 1973 absolvoval niekoľko turné v Kanade, kde si získal obrovské sympatie. Krátky čas žil aj v USA a koncertoval tiež v Austrálii. V roku 1989 sa vrátil späť do Československa. Vystúpil na takmer 30 koncertoch, vždy vypredaných, na ktorých poslucháči väčšinou spievali s ním.

Už 4. decembra 1989 spieval spolu s Karlom Gottom československú hymnu na preplnenom Václavskom námestí v Prahe a stal sa symbolom revolúcie. Avšak napriek tomu, že pádom komunistického režimu sa mu splnil veľký sen, nebol spokojný s ponovembrovým vývojom, ktorý otvorene kritizoval. Svoje rozčarovanie dával najavo v poézii i v piesňach. Vari najvýstižnejšie ho vyjadril v roku 1993 v piesni Demokracie.

Karel Kryl, ktorý sa svojim protestsongom postavil komunistom, zomrel náhle 3. marca 1994 v Mníchove na srdcovú príhodu vo veku nedožitých 50 rokov. Pochovaný je na Břevnovskom cintoríne sv. Vojtecha v Prahe. Legendou sa stal opäť až po smrti. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí. Po smrti dostal niekoľko ocenení in memoriam. V októbri 1994 to bola strieborná medaila rektora Karlovej univerzity v Prahe (ČR), v marci 1995 ho uviedli do Siene slávy (pri udeľovaní Gramy)

V októbri 1995 mu český prezident Václav Havel udelil Medailu za zásluhy II. stupňa a od Nadácie Charty 77 dostal Cenu Františka Kriegla. V júni 1995 mu odhalili v Novom Jičíne pamätnú tabuľu a v apríli 1996 bustu.

Prečítajte si tiež: Založil vzácnu rodinnú cennosť, aby získal jej srdce. František Krištof Veselý s Gizkou prežil celý život