Bony, nekúpiš bony? Na nákupy v Tuzexe bol najlepší jeden deň v týždni, za rifle ste zaplatili majland
Bývalý režim bol v mnohom špecifický. Dnešná mládež by krútila očami.
Obchodné centrá dnes praskajú vo švíkoch a ponuka tovaru je doslova neobmedzená. Za socializmu to bolo inak a mnoho vecí, ktoré dnes kúpime na každom rohu, bolo nezohnateľných. Jedinú nádej ľuďom túžiacim po niečom lepšom prinášali obchody TUZEX. Zaspomínajte si s nami na miesto, pred ktorým zvykol stávať nekonečný rad zákazníkov a ktoré bolo kedysi akousi vstupenkou k luxusu.
Bony, nekúpiš bony?
Každému, kto v bývalom režime túžil po džínsoch, dobrej kozmetike, elektronike alebo aute z dovozu, no nemal rodinu na západe a nepracoval v zahraničí, nezostávalo nič iné, len mať dobré konexie a zaobstarať si „odberné poukazy“, teda ľudovo povedané bony – platidlo vo vyhlásenom TUZEX-e.
„Ja do TUZEX-u často nechodím, lebo nemám možnosť získať bony. Myslím si ale, že je tu pekná ponuka tovaru," povzdychol si v archívnej reportáži jeden z návštevníkov obchodu. Dostať sa totiž k poukazom nebolo vôbec jednoduché.
Okrem známych, ktorí vám boli sem-tam ochotní priviezť valuty zo služobnej cesty v zahraničí, ste mohli bony s nevýhodným kurzom zohnať ešte pod rukou od vekslákov. Tí obvykle postávali nenápadne na ulici blízko obchodu, aby vám mohli pri čakaní v dlhých radoch ponúknuť ich predaj. „Bony, nekúpiš bony?" znela otázka, ktorá pre mnohých znamenala priblíženie sa k západnému svetu.
Keby vás pri tom však prichytila Verejná bezpečnosť, mali by ste čo vysvetľovať a hrozili by vám problémy so zákonom. Rovnako ako predaj poukážok bol nelegálny aj ich nákup. Ani to však ľudí neodrádzalo.
Zlatý štvrtok a bitka o rifle
Článok pokračuje na ďalšej strane:
