Zachránila aj kravičku Zuzku, ktorá si myslí, že je kôň. Vendula si zvykla, že ju považujú za pomätenú
Nebyť odhodlanej a pracovitej ženy, už by mnohé zvieratá zrejme nežili.
Namiesto odpočinku prichádza Vendula Jandorová už deviaty rok každý deň po práci na svoju azylovú farmu, kde sa s láskou stará o hospodárske zvieratá. Nebyť jej, už by zrejme nežili. Ich bývalí majitelia ich totiž viac nepotrebovali. Na farme Jarikhanda však môžu v pokoji a slobodne dožiť.
„Každý deň nám niekto volá so žiadosťou o pomoc,“ priznala Vendula pre aktuálně.cz. Tridsaťpäťročná žena študovala veterinu a dnes s pomocou ďalších ľudí z pridruženej záchrannej stanice Babetčina hájenka v Bechlíne pri Litoměřiciach zachraňuje trpiace zvieratá odkázané na smrť. „Koľko ich za celý ten čas bolo? To netuším, nepočítam to, ale stovky, možno tisíce,“ zamýšľa sa Vendula.
Myslia si, že jej šibe
Miestni si myslia, že je vyšinutá. „Tu v okolí Zlína sa zvieratá chovajú dosť, ale iba na úžitok. No mne je to úplne jedno,“ konštatuje mladá veterinárka. Azylových fariem, ako je tá Vendulina, je v Česku len niekoľko. „Na Morave sme asi jediní,“ hovorí Jandorová.
Všetko sa začalo v momente, keď s bývalým priateľom prišli na lúku neďaleko Zlína. Len s maringotkou, psom a pár ďalšími zvieratami. Prvý rok bývali aj so zvieratami v obytnom prívese, postupne si postavili malý domček. Časom sa k nim dostávalo čoraz viac zvierat – ovce, kravy, kozy, kone, prasatá. Všetky by postihol rovnaký osud a skončili by na jatkách. Pre ľudí už totiž stratili úžitok, dávno prestali dávať mlieko alebo boli jednoducho už pristaré na chov.
„Asi polovica oviec na farme je odchovaná mnou. Keď boli maličké, bývali so mnou v dome, nosili plienku a ja som ich kŕmila mliekom z fľaše,“ spomína Vendula. „Potom ma už priateľ vyhodil s nimi do maringotky,“ smeje sa.
Volá ich po mene
Článok pokračuje na nasledujúcej strane.
