Bola pri ňom, aj keď hrali iba za jedlo. Stano Štepka pri Katke zistil, čo je v manželstve najdôležitejšie
Nemám pocit, že po tých rokoch je v našom manželstve nuda alebo otrava, priznal Stanislav Štepka.
Jedna vysokoškoláčka mu raz napísala list, že bola 10-krát na predstavení Tata, pretože ona toho svojho už nemala. Dve hodiny jej ho na javisku nahrádzal Stanislav Štepka, ktorý za svoj život napísal desiatky divadelných hier. Tie zmenili život nielen divákom, ale aj jemu. Vďaka najkultovejšej hre „Jááánošííík“ spoznal aj svoju manželku Katku, s ktorou je obdivuhodných 51 rokov.
„Sedela v prvom rade medzi divákmi a v ruke držala novinársky blok. Po predstavení Jááánošííík mi kládla otázky, na ktoré bola radosť odpovedať,“ spomínal pre Korzár otec Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka, ktorý 26. júla oslavuje 80. narodeniny. Vďaka tolerantnej manželke sa ani po pol storočí v manželstve nenudí, pričom ich recept na šťastie nie je ťažký.
Tvojá mama, tá bola najlepšá
Štepkov otec bol murárom, matka domácou, ktorá sa ešte ako žiačka základnej školy dostala medzi ochotníckych divadelníkov v Radošine. „Hneď si ju všimli, bola veľmi výrazný typ. Tridsiate roky boli jej, stala sa vychýrenou radošinskou ochotníckou herečkou,“ spomínal pre SME Stanislav Štepka, ktorý sa na javisku Radošinského divadla ocitol ako deväťročný. Ľudia, ktorí videli na javisku oboch Štepkovcov, mu hovorievali: „Stanko, my ta sledujeme, dobrý si, ale tvojá mama, tá bola najlepšá!“
Stanislav Štepka nakoniec vyštudoval Pedagogickú fakultu v Nitre a päť rokov učil slovenčinu a dejepis, v duchu ale neustále stál na javisku vlastného divadla. Sen sa mu nakoniec splnil v roku 1963, keď spolu s kamarátom Miroslavom Sigetom založili divadlo, ktoré od názvov ako Divadielko pri Klube mladých v Radošine či Slovenské naivné divadlo (SND) nakoniec skončilo ako Radošinské naivné divadlo. Prečo naivné?
Z prvej hry mama utekala s hrôzou
Podľa Štepku boli vtedy v súbore spontánni, dokázali sa nad svetom čudovať ako deti, objavovali okolo seba pekné veci, z ktorých sa dokázali radovať. Chceli robiť divadlo, ktoré bude detsky čisté, prosté, priame a hlavne veselé. Premiéra prvej Štepkovej hry Nemé tváre, alebo Zver sa píše s veľkým Z pritom skončila fiaskom a dodnes spomína, že v ten večer išlo o premiéru aj derniéru.
Ľudia v sále iba sedeli, na záver mu súcitne zatlieskali a jeho mama dokonca utekala domov, kde sa skryla pod perinu a pýtala sa ho, prečo jej to urobil a čo tým vlastne myslel, keď tej hre vôbec nerozumela. Ďalšiu inscenáciu sa odvážil ukázať až o tri roky neskôr.
„Našťastie, prvý neúspech nás neodradil. Vtedy som doobeda učil v Bojnej, poobede skúšal a postupne sme sa zlepšovali,“ spomínal pre Korzár scenárista a režisér, ktorý sa ním stal aj bez toho, aby to vyštudoval.
Zaľúbil sa do novinárky Katky
Radošinské naivné divadlo v kultúrnom svete po rokoch začalo znamenať veľa, a to až tak, že o ňom prišla písať mladá reportérka z časopisu Móda, Katka, do ktorej sa Štepka zaľúbil.
