Po Palachovi a Zajícovi mala byť pochodňou číslo tri. Mladú Evu zachránilo otvorenie jediného listu

Eva po opustení nemocnice netúžila po ničom viac, ako odísť z Československa. Keď však v roku 1970 emigroval jej brat s rodinou, komunisti ju strážili ako oko v hlave, preto bol útek viac ako nemožný. Pri previerkach odmietla odvolať nesúhlas so sovietskou inváziou, a tak prišla o prácu učiteľky a aj o šancu dostať sa vďaka učiteľskej praxi na vysnívanú športovú fakultu. Až v roku 1982 sa na ňu usmialo šťastie.

Spolu s manželom a deťmi dostali povolenie odcestovať do Juhoslávie, ktorá mala čiastočne otvorené hranice do Talianska a Rakúska. Valovci síce mali povolenie výhradne na pobyt v Juhoslávii, no rodina bola odhodlaná utiecť za železnú oponu, a to doslova. „Podarilo sa nám aj s deťmi prebehnúť na rakúsku stranu, samozrejme, len s tým, čo sme mali na sebe. Našťastie sme mali aj doklady. Svoje auto ani ostatné veci sme už nikdy nevideli,“ spomínala Eva Valo, no verila, že materiálne straty sú pominuteľné. Najdôležitejšie pre ňu bolo to, že jej deti bude za hranicami čakať lepšia budúcnosť.

Po úspešnom úteku sa z Rakúska dostali do Kanady, len pár desiatok kilometrov od Calgary, kde sa týčia zasnežené štíty Rocky Mountains. Aj keď sa prvé roky trápila s angličtinou a pracovala ako upratovačka, Kanada sa po čase stala jej novým domovom. „Kanada sa k nám zachovala lepšie ako naša vlasť,“ dodala na záver.