Hana Gregorová: Keď mi Radek povedal ‚Haninko, já bych bez tebe umřel‘, bolo to najväčšie vyznanie

Je priama a na nič sa nehrá. Otvorene povie svoj názor aj to, keď sa jej niečo nepáči. Zároveň je však priateľská a srší z nej pozitívna energia - taká je herečka Hana Gregorová, ktorá 20. augusta oslavuje 72. narodeniny. Aké má spomienky na detstvo a mladosť u starkých na východe, či zostala s prvým manželom po rozvode kamarátka aj to, aký má názor na estetické zákroky a plastické operácie - to všetko prezradila v rozhovore pre DOBRÉ NOVINY. Rozprávala sa s ňou Jana Rujáková.

Pozn. redakcie: Rozhovor vznikol v júli 2023.

Raz ste mi vraveli, že starých rodičov ste mali na východe Slovenska neďaleko Prešova. Ako si spomínate na detstvo a mladosť prežitú na dedine?

Otec bol z malej dedinky Chmeľov, kúsok za Prešovom, smerom na Giraltovce a ja som tam trávila každý rok prázdniny. Zbožňovala som to tam, bolo to celkom iné ako prázdniny v meste. So susedovým chlapcom sme chodievali s ovcami a kravami, lietali spolu všetky deti po celej dedine a vôbec mi nevadilo, že záchod bol až pri hnoji vonku. A keď som sa umývala, tak mi babka ohrievala vodu, buď na šparhete, čo je kuchynská pec, alebo vonku na ohni v takej nádobe, čo sa sviniam varili zemiaky. Na toto obdobie mám úžasné spomienky.

Detstvo si teda v mysli vybavujete s úsmevom?

Áno, keď som sa chcela poriadne vykúpať, tak som šla do Prešova do kúpeľov, ale to prostredie na Chmeľove bolo super. S babkou sme lúpavali mak a vlastne celá filozofia mojich starých rodičov bola nádherná. Často si na to dnes spomeniem, že aký zrobený život mali. Potom si starkých moja mama zobrala domov a dožili u nás, lebo môj otec bol jediný syn. Babka bola zlatá, mala taký správny východniarsky humor a hlavne ma nekriticky zbožňovala. Pamätám si, ako hovorievala, keď si chodievala sadnúť pred náš dom na lavičku na Tabakovej v Bratislave: „Hančo, ta ja patrim, patrim, aľe takej šumnej jak ty, ta tu ňit.“ A stále sa modlila, aby sme boli všetci zdraví. Dožila sa úžasného veku 94 rokov.

Bola tam na východe aj nejaká prvá láska, prvá zamilovanosť?

Prežila som ju tam, áno. Volal sa Milan Andrijko. Ja som mala 15 rokov, bolo to letné platonické vzplanutie. Oni boli traja bratia, veľmi pekní, ale boli Rusňáci. Čo zase babka nemohla prekusnúť, my sme boli totiž luteráni. Na to ale rada spomínam, to bolo také romantické leto. Už však nie je medzi nami, žiaľ, zomrel.

Východné Slovensko vám tak zostalo v srdci?

Mám veľmi rada východ, všetci to o mne vedia, hoci som rodená Bratislavčanka.

Chodievate tam ešte?

Nechodievam, dlho som nebola. Ale chystám sa čoskoro, keď budem mať voľno, pretože tam ešte vďaka starým rodičom vlastním nejaké pozemky a chcem to dať do poriadku.

Vráťme sa trochu k vášmu prvému jordánskemu manželovi. Povrávalo sa o ňom, že bol veľký fešák a ženy musel doslova odháňať. Usadil sa vraj až pri vás.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: