Hana Gregorová: Keď mi Radek povedal ‚Haninko, já bych bez tebe umřel‘, bolo to najväčšie vyznanie

Z predchádzajúcich manželstiev Ondrej deti nemá a ani dcéra Rola ešte nie je matkou. Chceli by ste byť už babkou?

Ja stále tvrdím, že všetko je v Božích rukách. Čo má byť, tak bude. Ja nie som typ ženy, ktorá by na svoje deti tlačila s tým, že už chce byť babka a podobne. Keby sa to stalo, budem šťastná. Ak sa to nestane, žily mi to netrhá. Je to ich život, ich voľba.

Ste aj jednou z hlavných tvárí obľúbeného seriálu Hranica a kdesi som sa dočítala, že ste nosievali na pľac kolegom stále nejaké dobroty a koláče. Robíte to aj naďalej?

Stále nosím, áno. Oni sa už tak tešia, že pozerajú, kedy točí Hanka, lebo vedia, že niečo prinesiem. Ale mňa to baví, robila som to aj v divadle v Čechách.

Čiže rada pečiete aj varíte?

Áno. A hlavne neviem variť pre jedného, pre dvoch. Ja vždy varím, ako Radek hovorieval, pre Alexandrovcov súbor (Spevácky a tanečný súbor, ktorý bol oficiálnym armádnym umeleckým súborom Červenej armády bývalého Sovietskeho zväzu. Je známy tým, že má veľa členov, pozn. red.).

V seriáli ste stvárnili Zorku, šéfku pašerákov. Máte so svojou postavou niečo spoločné vy ako osoba?

Myslím si, že mám taký temperament a vitalitu, ktorú ona má, aj organizačné schopnosti. Nemohla by som inak vybudovať divadlo. To mám po mame. Ona bola taká, že zorganizovala všetko. Aj zmysel pre humor mám ako Zorka. Za socializmu sme navyše chodili do Maďarska s mamou so „šmelinou“, aby mi mohla kúpiť všetky veci, čo som chcela. Maďari už vtedy mali súkromníkov a dalo sa tam naozaj obliecť, pretože ako každé dievča som chcela mať to, čo bolo práve v móde. Takže zažila som aj toto. V podstate mám skúsenosti s tým, ako sa aj kedysi pašovalo, ako to fungovalo.

V čom ste, naopak, rozdielne?

Možno v tom, že jej deti vychovala kamarátka, lebo ona sa intenzívne venovala pašovaniu. To ja nie. Ja som sa venovala rodine, deťom a práca prišla až potom, keď už boli dospelé.

Žijete v maďarskej dedine Rajka neďaleko slovenských hraníc. Aký je tam život?

Úžasný. Nechystám sa vrátiť naspäť do Čiech, som na Slovensku, respektíve v Rajke spokojná. V roku 2014 som tam kúpila domček, lebo som bývala po kamarátoch a už mi to bolo nepohodlné. Na ulici, kde bývam, sú veľmi dobré susedské vzťahy, navzájom si požičiavame veci (rebrík, kosačku...) i jedna pre druhú upečieme tak, ako to voľakedy fungovalo u nás v dome. Pozdravíme sa, poklebetíme, občas posedíme, taká susedská partia vonku, uvaríme, napečieme, potom si to navzájom vychválime (smiech), slovom dedina, ako má byť.

Venujete sa aj záhradke?

S Radkom sme mali obrovskú záhradu, tu mám len takú menšiu. Ale poviem vám úprimne, ja mám záhrady už plné zuby, pretože som sa o to starala sama a všetko som tam vybudovala sama, každý strom, krík, kvet.

Čo teda vy a starnutie? Ako to prežívate? Predsa len, my ženy sme asi na svoj vek trošku citlivejšie ako muži.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: