Keď náhle zomrela, zničilo ho to. Alexander Dubček dokázal s Annou žartovať aj v najťažších časoch
Tešil sa veľkej obľube a podľa mnohých odišiel príliš skoro.
Prvým tajomníkom ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ) bol od 5. januára 1968 do 17. apríla 1969. Jeho politické úsilie vyústilo do vzniku tzv. Pražskej jari, obrodného procesu, keď sa spolu s reformnými komunistami pokúsil o tzv. socializmus s ľudskou tvárou. V auguste 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy. V apríli 1969 Alexandra Dubčeka vo vedení KSČ nahradil Gustáv Husák.
Od apríla do októbra 1969 bol Alexander Dubček predsedom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR. V tej dobe, hlavne pod Husákovým nátlakom, podpísal zákon, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti demonštrantom pri prvom výročí okupácie. Od decembra 1969 do júna 1970 bol československým veľvyslancom v Turecku. V júni 1970 ho z komunistickej strany vylúčili a bol prehlásený za „predstaviteľa pravicovo oportunistických síl“.
Žil s rodinou pod policajným dozorom v Bratislave. Do odchodu do dôchodku v roku 1985 Dubček pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch. V 70. a 80. rokoch 20. storočia niekoľkokrát vystúpil s kritikou Husákovho režimu a pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenomému Pražskej jari.
Tragická nehoda
V roku 1988, pri príležitosti 900. výročia svojho založenia, sa najstaršia univerzita v Európe - v Bologni rozhodla udeliť Dubčekovi čestný doktorát v odbore politických vied. Dubček si ho osobne prebral v Bologni 13. novembra 1988 a predniesol pri tejto príležitosti prejav, v ktorom odmietol okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Obhajoval právo občanov na reformu spoločnosti a vyzdvihol pozitíva demokracie a dodržiavania ľudských práv.
V novembri roku 1989 za zapojil do procesu politických zmien a v decembri toho istého roku sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia ČSSR a neskôr tiež ČSFR. Žiaľ, potom prišla tragická rana osudu.
