Ochrnutý Jakub zachránil život bábätku, na tento príbeh nikdy nezabudne. Detský čin roka píše 24. ročník

Za Detským činom roka stoja dve ženy, ktoré sa projektu venujú vo voľnom čase popri zamestnaní. Neľutujú, stále v tom vidia zmysel, zámer rozvíjajú a hovoria, že komunikovať s deťmi a približovať im hodnoty je extrémne dôležité. Za 23 rokov sa zapojilo do projektu viac než 1 780 000 detí z celého Slovenska. Porozprávali sme sa so spoluzakladateľkou občianskeho združenia Detský čin roka SAŠOU BROADHURST- PETROVICKOU. Založili aj výzvu na darcovskom portáli ludialudom.sk. Podporme projekt, aby pokračoval, rozvíjal sa a písal už svoj 25. ročník.

Aktuálne tu máme 24. ročník projektu Detský čin roka, ako to všetko začalo?

S projektom sme začínali v roku 1999 s mojou dobrou priateľkou Saškou Fischerovou ako PR projekt pre istú veľkú spoločnosť. Bola som vtedy redaktorkou jedného detského časopisu, vyhlásili sme výzvu, aby nám deti písali o dobrých skutkoch a prišlo nám veľmi veľa príbehov. Povedali sme si, že ten potenciál využijeme, a tak sme s projektom začali. V roku 2004 som sa presťahovala mimo Slovenska a Saška v projekte pokračovala ale, bohužiaľ, v roku 2011 zomrela. Hovorili sme si, ešte predtým ako Saška odišla, že je to asi to najcennejšie, čo sa nám v spoločne podarilo vytvoriť. Tak aj na jej počesť sme sa rozhodli v projekte pokračovať a rozvíjať ho. Založili sme občianske združenie, lebo si myslíme, že projekt patrí do tretieho sektora a jednu jeho kategóriu sme venovali Saške, má názov Malý veľký čin. Hovorili sme si, že popri tých veľkých skutkoch tie malé skutky nemajú šancu, ale zdajú sa nám pre každodennosť veľmi dôležité. Tak sme im vytvorili im priestor.

Kategórie sa v priebehu vývoja vášho projektu menili alebo obmieňate ich?

Nie, neobmieňame ich, ale pribúda ich (smiech).

Ako?

Na začiatku bolo päť kategórií, potom sme dospeli ku kategórii Dobrý nápad, kedy nám nie okolnosti umožnia urobiť dobrý skutok, ale sami ho iniciujeme. Po roku 2013 prišiel Malý veľký čin a za posledné štyri roky je novinkou Dobrý čin na nete. Uvedomili sme si, že život detí v online priestore je intenzívny a deje sa tam pre nich veľmi veľa dôležitých veci. Preto sme otvorili aj túto novú kategóriu. Na jednej strane vytvára možnosti pre deti uvedomiť si, ako sa dá pomáhať online, ale na druhej strane sa venuje aj bezpečnému internetu.

Za 24 rokov ste istotne zozbierali mnoho zaujímavých príbehov, spomeňme niektoré, ktoré tak vo vás ostali, zarezonovali.

Áno, sú také, spomeniem dva. Prvý je príbehom chlapca Jakuba, ktorého v škole zhodili zo schodov, mal ťažké zranenie, bol v bdelej kóme, no postupne sa zotavoval. V tomto veľmi vážnom stave bol však schopný vnímať, že niečo nie je v poriadku. Keď ho mama v nemocnici kŕmila a zrazu sa začal správať úplne inak, prestal jesť, akoby jej niečo naznačoval, mama otočila hlavu a videla za ňou v nemocničnej izbe dieťa na posteli, ktoré sa dusí, modrie a monitorovacia podložka mu nefunguje. Chlapec vo svojej náročnej situácii bol schopný zaznamenať a zachrániť život tohto dieťaťa (preklik na príbeh).

A druhý príbeh?

Je o 16-ročnom dievčati Lei, ktoré chodilo vlakom a každý deň na tej vlakovej stanici stretla mladého muža bez domova, ktorému dávala niekoľko mesiacov drobné, za ktoré si mala v škole kupovať desiatu. Chlapec si z drobných našetril na jednosmernú letenku do Anglicka, našiel si tam prácu a poslal dievčaťu po čase list do školy aj s peniazmi, ktoré jej vrátil, keď tam zarobil. Poďakoval jej, že mu pomohla v jeho neľahkej situácii a dala mu šancu. Ona bola tak zaskočená, že si už tie peniaze nechcela nechať, mala pocit, že ich nemôže prijať. Nakoniec ich preto venovala spolužiačke, ktorá bola zo sociálne slabšej rodiny, a dala jej možnosť ísť na letný tábor. Pomohla tak dvakrát.

Celý projekt robíte dve ženy popri svojej práci, okrem vás aj Magda Fábryová. Čo vás motivuje, robiť to ďalej a projekt rozvíjať? Istotne to nie je ľahké a jednoduché to zvládať popri práci, vy navyše žijete v zahraničí.

Je to taká hlboká viera v to, že to má zmysel. Žijeme v období krízy hodnôt a práve komunikovať s deťmi v tejto dobe a približovať im hodnoty, učiť ich vnímať, rešpektovať, viesť ich  k spolupatričnosti, k empatii je extrémne dôležité. Veríme, že je to také semienko vložené do detí, ktoré si odnesú až do svojej dospelosti. Stáva sa nám, že stretávame mladých dospelých, ktorí si dodnes pamätajú príbehy detského činu, a to ako ich v škole spoločne čítali.

Ste v kontakte s ocenenými, tvorcami dobrých činov z minulosti?

V roku 2015 pri príležitosti nášho výročia natočil režisér Marek Kuboš pre Slovenskú televíziu dokument, ktorý šiel po stopách detí v príbehoch. Bolo to také zaujímavé priblíženie a poohliadnutie sa.

V rámci vášho projektu spolupracujete so školami po celom Slovensku. Ako sa vám to darí?

Projekt trvá od marca do decembra a práve táto spolupráca so školami je veľmi dôležitá. V prvej fáze vyzývame školy, učiteľov, rodičov aj samotné deti, aby nám podali správu o dobrom skutku, ktorý urobili. Táto fáza je do 30. júna, dovtedy prijímame listy. Potom počas leta robíme predvýber a pripravujeme listy pre komisiu v každej kategórii. Následne to zasielame výberovej komisii a na základe hlasovania v tejto komisii vyberáme 5 nominácií v každej z 8 kategórii. My pripravíme pedagogický materiál, v ktorom je 40 príbehov - 5 v každej kategórii a zasielame ich do škôl a posledné roky ich sprístupňujeme a čítame aj na YouTube. . To je tá najcennejšia a najdôležitejšia časť projektu, s je aj najmenej medializovaná. Uskutočňuje sa predovšetkým vďaka učiteľom. Učitelia na základných školách čítajú tieto príbehy na hodinách slovenského jazyka, etickej výchovy alebo v školskom klube, na náboženskej výchove a rozprávajú sa s spolu deťmi o hodnotách, ktoré tie príbehy prinášajú. Deti si tak uvedomujú  ich vlastné možnosti cez reálne príbehy iných detí a zároveň majú možnosť dať hlas jednému z tých príbehov, ktorý považujú za najcennejší a najzaujímavejší.  Je to taká demokracia v triede, kde si aj deti uvedomia, ako tie príbehy môžu byť vnímané inak. Jeden spolužiak ocení najviac napríklad zachránenie mačičky, iný naopak vyčistenie lesa.  Vedie ich to k uvažovaniu a ku kritickému mysleniu a zároveň aj k uvedomeniu, že napriek rozdielnym názorom sa ich hlas nestratí, lebo každý hlas dieťaťa je rešpektovaný a platný. A práve tieto detské hlasy rozhodnú, ktoré činy získajú ocenenie Detský čin roka od detskej poroty. Minulý rok sa zapojilo viac než 26 000 detí z viac než 300 škôl, ktoré príbehy čítali a podporili v detskej porote.

Máte lokality, oblasti Slovenska, kde sa školy viac zapájajú, sú to skôr väčšie mestá alebo vidiek?

To sa nedá povedať, máme zapojené školy z celého Slovenska. Každý rok prichádzajú aj nové. Máme dokonca školy, kde majú špeciálnych pedagógov, ktorí sa venujú detskému činu roka. Takže tí v prvej fáze projektu, keď posielajú školy listy, už robia samotný predvýber tých listov. Tešíme sa, že sa školy stále zapájajú, lebo dnes majú učitelia tak veľmi veľa povinností a viac administratívnej záťaže než v minulosti.

Plánujete do budúcnosti v projekte nejakú novinku, zmenu?

Priebežne náš projekt aktualizujeme, upravujeme. Popri tomto hlavnom funguje takzvaná Škola dobrých skutkov, kde sa nám podarilo za posledné roky, odkedy sme občianske združenie pripraviť 20 modelových hodín etickej výchovy, ktoré sa priamo nadväzujú na učebné osnovy. Pedagógovia majú šancu priamo využiť materiály  ako  vyučovacie hodiny. Je to zadarmo k dispozícii. Projekt má vyše 60 000 náhľadov. Modelové hodiny sú nastavené tak, že vždy využívajú reálny príbeh z histórie projektu. Pracovanie s príbehmi, považujeme za dôležité. Príbehy sú vlastne také archetypy a predobrazy správania sa a mnohé motivačné techniky alebo koučing pracuje práve s reálnymi príbehmi ako motivačnými zdrojmi. V tomto smere je práca s reálnymi príbehmi detí veľmi cenná a inšpiratívna.

Spomínali ste výročie projektu v budúcom roku.

Áno, do budúceho roku, kedy máme 25. výročie, by sme radi pripravili ďalších 5 modelových hodín, ktoré by sa viazali na kategórie, pomoc prírode, dobrý nápad a k environmentálnej výchove, ale hľadáme na to partnerov a sponzorov, ktorí by nám to pomohli urobiť. Máme päť hodín venovaných téme ako pomáhať online a bezpečnosti na internete. Budúci rok by sme ich radi doplnili o ďalšie aktivity . Deti žijú v online svete veľmi intenzívne a nedejú sa tam vždy dobré veci, ale deti nechcú  zdieľať tieto príbehy, to je taká zvláštna psychologická bariéra, ktorú sme už riešili aj psychológmi a školskými psychológmi. Po špeciálnom anonymnom prieskume deti priznali, že šikanujú a že sú šikanované, že sa online stretávajú s nebezpečnými výzvami, že sa k nim dostáva obsah, ktorý nie je úplne v poriadku. Práve teraz pracujeme na projekte, ktorý sa zatiaľ pracovne volá: Rozhodni sa, čo urobíš a ktorý vytipoval šesť kľúčových problematických tém v oblasti bezpečného internetu od nebezpečných výziev, šikany,  anonymity v online svete, a tak ďalej a pripravujeme k tomu interaktívny projekt, ktorý by sme budúci rok radi realizovali aj priamo so školami.

Ako?

Radi by sme pracovali s deťmi priamo na školách. Projekt je zameraný na prevenciu nebezpečného správania detí na internete, predstavuje na báze konkrétnych príbehov simuláciu reálnych situácií, v ktorých je dieťa postavené do role niekoho, kto sa musí správne a bezpečne rozhodnúť. Modelové situácie uvedú účastníka do podmienok kedy sa musí rozhodnúť, zaujať stanovisko a zvoliť si jedno z ponúkaných riešení. Budeme však musieť na to nájsť financie, aby sme to vedeli dokončiť a aby to mohlo byť online voľne dostupné pre učiteľov.

Detský čin ste otvorili aj verejnosti, na projekt môžu prispieť aj ľudia na darcovskom portáli ludialudom.sk a môžu tu tiež čítať príbehy detí.

Chceli sme náš projekt otvoriť aj mimo škôl, považujeme za dôležité scitlivovanie verejnosti. Aj ako dospelí sa vieme totiž veľa inšpirovať od detí. Chceme na tom priebežne pracovať, ľudí citlivovať a kultivovať. Považujeme za veľmi cenné a dôležité, že projekt vystupuje zo školského prostredia, ľudia majú možnosť čítať reálne príbehy a dospelí sa môžu inšpirovať činmi detí. Príbehy nám dospelým ukazujú isté zrkadlo, akí by sme možno aj chceli byť, ale už sme zabudli, alebo nás každodennosť pritlačila. Príbehy nás však inšpirujú a núkajú možnosť, aby sme aj my boli trochu lepší a robili svet krajší.

Zhovárala sa: Lucia Marcinátová