Z Československa utiekli tým najbláznivejším spôsobom. O odvážnej dvojici písali noviny po celom svete

Obaja muži si išli na testovacie miesto vyskúšať, aké sú drôty pevné a či ich udržia. Pohl bol na pochybách, z elektriky mal strach. Upokojil sa, až keď sa dozvedel, že súčasťou vedenia vysokého napätia sú bleskozvodné drôty, ktoré nie sú pod prúdom. Dva rady drôtov pod tými bleskozvodnými však boli pod napätím 380-tisíc voltov.

Problémy

Skonštruovali si preto špeciálne vozíky, s ktorými by eliminovali prípadné zranenia. Vo februári 1986 pricestovali do Bratislavy, kde sa pokúsili o útek. „Vozíky boli pomerne ťažké. Ťahať ich bola hrozná drina, navyše, mal som so sebou aj dosť veľké česko-anglické slovníky. Myslel som, že to neprežijem,“ spomínal Ospald pre Pamäť národa.

Keď sa začali šplhať na stožiar, prišli na to, že vozíky musia prerobiť. O ďalší útek sa pokúsili v marci, no ani ten nedopadol úspešne. „Mylne sme sa domnievali, že tie drôty vedú na slobodu. Až ráno sme zistili, že sa točia a zostávajú poslušne v štáte,“ povedal Ospald.

Som voľný, som voľný, som voľný

Až tretí pokus o útek, ktorý uskutočnili blízko Znojma v júli, bol úspešný. Tri dni sa však museli ukrývať pred silným dažďom a pohraničnými strážami. „Začalo pršať a lialo ešte aj päť minút po polnoci, keď sme sa začali šplhať na stožiar. Bolo to ako na objednávku. Len čo sme vyliezli po pár priečkach, začalo liať. A padalo to smerom do Rakúska. Ten vietor úplne odnášal dážď. Ani jedna kvapka nepadla rovno,“ spomínal Ospald, ktorý sa po drôtoch spustil ako prvý so slovami: „Uvidíme sa v budúcom svete. Nemeškajte.“