Vážne chorý muž dokázal niečo, čo by nedokázala ani väčšina zdravých
Kvalitou života dokáže poriadne zamávať vážna choroba. Dovtedy vitálny človek sa zrazu musí popasovať s neľahkým údelom a neistou budúcnosťou. Niektorí sa však len tak ľahko nevzdávajú a život pre nich ani v momente, keď sa dozvedia zničujúcu správu, zďaleka nekončí.
Takýmto príkladom je aj Steve Moss, ktorému bola diagnostikovaná Parkinsonova choroba, a to vo veku 37 rokov, teda v produktívnom veku, keď má človek pred sebou ešte mnoho plánov, životných cieľov a kariéru. Steve sa však nielenže odmietol podrobiť nepriazni osudu v podobne nepríjemnej choroby, ale urobil niečo, na čo si netrúfne ani zdravý človek.
Myslel si, že je neporaziteľný
Stevov príbeh vyšiel v online verzii magazínu Mirror. Vo veku 37 rokov bol niekde úplne inde ako teraz. „Rovnako ako väčšina 37-ročných mužov som si myslel, že som neporaziteľný – ženatý, s dvomi deťmi, zdanlivo fit a zdravý, s vášňou pre beh a horskú turistiku,“ začal Steve svoje rozprávanie.
Zrazu si však počas behu všimol niečo zvláštne. Na pravej ruke pociťoval akési ťahanie. Okrem toho bol aj dosť vyčerpaný, no únavu pripisoval dvom deťom a časovo náročnej práci inžiniera. Nakoniec sa predsa len rozhodol navštíviť svojho lekára, ktorý mu oznámil negatívnu správu. Tou bola spomínaná diagnostika Parkinsonovej choroby. Steve si hneď zrátal dve a dve a zistil, že sa ho týkal aj ďalší príznak, a to tras rúk.
Hoci pri iných závažných ochoreniach existujú lieky, ktoré dokážu spomaliť rozvoj choroby, Stevov prípad to nebol. „Bolo mi povedané, že neexistuje žiadna liečba, že príznaky sa rozvíjajú u každého inak a že experti netušia, prečo sa u určitých ľudí rozvinie toto ochorenie,“ šokuje. Namiesto ľútosti nad medicínskou neschopnosťou, sa spolu s manželkou rozhodli radšej k novej životnej situácii pristúpiť pragmaticky a prakticky. Jedným z prvých krokov bolo napríklad presťahovanie sa do bungalovu. To ale nebolo zďaleka všetko.
Žije ako ostatní
Keďže bol Steve vášnivým milovníkom horskej turistiky, rozhodol sa splniť si sen a podujať sa na niečo, na čo by sa neodhodlal ani bežný zdravý človek. Podujal sa totiž na sedemdňový výstup na Kilimandžáro. Doteraz to považuje za správnu vec, pretože od výletu sa už, bohužiaľ, jeho symptómy zhoršili. Berie liek Levodopa, ktorý sa používa pri liečbe Parkinsona. Naďalej však býva unavený.
Ako ďalej uviedol Steve, dlho svoju chorobu skrýval napríklad pred kolegami, keď sa s rukami v lone snažil zastaviť tras. Bál sa totiž, že ho ostatní budú považovať za človeka neschopného vykonávať svoju prácu. Prejavy tejto choroby sa však dajú len ťažko maskovať a keď si ho začali kolegovia všímať, musel vyjsť s pravdou von.
Vyrovnať sa s tým, že jedna z najcennejších životných hodnôt – zdravie, je zrazu zničená, je ťažké, a tak sa Steve rozhodol prejsť aj inou formou očisty. Napríklad si napísal sám pre seba list. V ňom si oznamuje, že aj štyri roky po diagnostikovaní choroby žije ako ostatní ľudia so všetkým, čo k životu patrí. Od rozvážania detí do školy, až po nočný život a zábavu. Inšpiráciu čerpá aj z jedného citátu, ktorý našla jeho manželka. „Život nie je o tom, čakať, kým prejde búrka, ale o tom, naučiť sa tancovať v daždi.“ A to je aj Stevovo krédo. Naďalej mieni behať, dokonca zúčastniť sa na maratóne, ako aj liezť po horách.
