Kemp i chatová osada pri Manínskej tiesňave kedysi praskali vo švoch
Manínska tiesňava alebo Manínska úžina, ako najužší skalný kaňon na Slovensku nazývajú domáci, bola pred verejnosťou doslova ukrytá až do konca 19. storočia.
Považská Bystrica 26. júla (TASR) – Manínska tiesňava alebo Manínska úžina, ako najužší skalný kaňon na Slovensku nazývajú domáci, bola pred verejnosťou doslova ukrytá až do konca 19. storočia. Krásy prírodného skvostu ležiaceho len niekoľko kilometrov od Považskej Bystrice priniesli verejnosti až vtedajší trenčiansky župný lekár Jozef Brančík a etnograf a botanik Jozef Holuby.
Podľa považskobystrického lokálpatriota Milana Belása chodili Brančík s Holubym po Trenčianskej župe spolu s fotografom a po objavení krás Manínskej tiesňavy údajne Holuby skonštatoval, že sa hanbí za to, že má 30 rokov a nepoznal taký krásny kraj a tak blízko (asi 50 kilometrov) od Trenčína.
Neviedla tadiaľ žiadna cesta
„Manínska úžina bola taká úzka, že tam neviedla ani žiadna cesta a nedalo sa prejsť do dediniek Záskalie, Kostolec či Vrchteplá, ktoré sú na druhej strane tiesňavy. Medzi mohutnými skalami bolo len toľko priestoru, aby tadiaľ mohol tiecť potok, ktorý si tam počas tisícročí prerazil cestu,“ uviedol Belás. Dodal, že ak cez tiesňavu chceli prejsť gazdovia s vozom, museli voz najskôr rozobrať, prácne ho preniesť pomedzi skaly a za nimi ho opäť zložiť.
Manínsku tiesňavu tak podľa neho pomaly začali objavovať turisti. V roku 1928 vyrástla neďaleko skalného kaňonu prvá turistická útulňa. Manínsku tiesňavu opísal a spropagoval aj Peter Jilemnický, ktorý začiatkom 40. rokov minulého storočia učil v škole v Kostolci.
Prelomový rok 1946
Prelomovým však bol rok 1946, keď pomedzi dve najužšie miesta Manínskej tiesňavy postavili cestu. Skaly odstreľovali dynamitom a úzka cesta, ktorá je aj dnes priúzka pre dve autá, vznikla na drevenom mostíku nad potokom.
„Tiesňava sa stala prístupná na automobiloch, a tak nečudo, že ju začalo navštevovať čoraz viac turistov. Obrovskú reklamu jej urobili aj Česi, ktorí pracovali vo vtedajších Považských strojárňach. Už predtým sa stali okolité skaly mekkou horolezcov, vznikol horolezecký klub a tamojšie skaly navštevovali najrenomovanejší československí horolezci,“ doplnil Belás.
Národná prírodná rezervácia
Ako dodal, v roku 1967 vyhlásili Manínsku tiesňavu a jej okolie s dominujúcimi vrchmi Veľký a Malý Manín za národnú prírodnú rezerváciu. Ešte desať rokov predtým vznikol niekoľko stoviek metrov pred Manínskou tiesňavou prvý kemping, o dva roky neskôr začali rásť prvé drevené chatky a volejbalové ihrisko.
Viac si môžete prečítať na ďalšej strane.
