František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no nebyť nás, z mesta by bolo smetisko

BANSKÁ BYSTRICA 11. jún - Mnohí toto povolanie hneď zavrhnú. Nie je sa čomu diviť, keďže veľa z nás si myslí, že nejde o najpríjemnejšiu robotu. Niekto to však jednoducho robiť musí. Možno z donútenia, možno z beznádeje. Pán František Mirga sa na to pozerá úplne inak. Práca smetiara bola jeho vôbec prvá a verí, že si ju udrží až do dôchodku. Pre Dobré noviny porozprával, prečo je to pre neho práca, ktorú by už za nič nemenil.

Byť smetiarom je snom mnohých detí. Tie za tým s najväčšou pravdepodobnosťou vidia veľké auto, na ktorom sa môžu celý deň voziť a počas pohybu stáť na zadnej korbe. Pán Mirga sa však k tejto práci dostal trochu inak: „Musím sa priznať, že takýto sen som nemal. Netušil som, že sa sem niekedy postavím a že to budem robiť. Nastúpil som ešte v deväťdesiatom ôsmom. Začalo ma to baviť. Teraz to je 23 rokov, čo to robím. 21 rokov som pracoval ako závozník. Posledné 2 roky šoférujem malé smetiarske auto."

Mrazivé zimy, prepotené letá

„K tejto práci som sa dostal cez kamaráta. Myslel som si, že to bude ťažká robota. Je to síce pravda, no mňa stále baví,“ hovorí. Pravdepodobne nikto nepochybuje o tom, že zbierať odpadky nie je práve práca, pri ktorej má človek na ružiach ustlané.

Zaujímalo nás, v čom vidí pán Mirga tie najväčšie výzvy spojené s týmto povolaním: „Je to náročná práca. Najmä fyzicky. Platí to ako v lete, tak najmä v zime. Závozníci musia pracovať na ulici stále, každý deň, aj v tých najväčších mrazoch. Naopak, v lete musia mať kvôli bezpečnosti dlhé nohavice aj v tých najväčších horúčavách. Vďaka novým košom je ale celá práca o niečo jednoduchšia. Všetko je vynovené. Pracuje sa ľahšie.“

Súčasťou základných povinností smetiara je aj skorý ranný budíček, ktorý sa vyrovná aj tradičným povolaniam, pri ktorých sa vstáva ešte za hlbokej noci: „Vstávam o štvrtej ráno, v robote musím byť o šiestej. Už som tak zvyknutý. Trvá mi dlhšie, kým sa vychystám. Chodím spávať okolo ôsmej, deviatej. Pracujem 5 dní v týždni, niekedy aj víkendy.“

Silný len ako najslabší článok

V práci sú už na seba navzájom zvyknutí. Aby všetko prebehlo bez problémov, každý musí svoju prácu odviesť zodpovedne: „Zvykneme končiť o pol tretej. Sme ako jeden tím, vieme sa zosúladiť a zomknúť. Všetci sme tu ako jedna rodina. Väčšina sem chodí, pretože jednoducho musia pracovať. U mňa je to iné, mňa práca naozaj baví."

Nie všetci si odvedenú robotu smetiara vedia vážiť. Nájdu sa aj prípady, kedy je práca kvôli ľuďom ešte o niečo ťažšia: „Sú aj nepríjemní ľudia. Niektorí na nás majú vkuse narážky. Ja sa sústredím na robotu. Sú ale aj takí, čo za nami prídu a poďakujú nám, že majú okolo bývania čisto. Deti nám kývajú aj s mamičkami. Vždy je to veľmi príjemné a motivujúce. Je viac tých dobrých. Ja mám dobrú psychiku, mňa nerozhádže nič. Viete, ako sa hovorí - múdrejší ustúpi.“

Hneď by sme to pocítili

Ako by to vyzeralo, keby ostalo mesto týždeň bez smetiarov ? „Smeti by boli všade, bolo by to veľmi zlé. Z mesta by bolo jedno veľké smetisko,“ poukazuje na fakt, na ktorý možno mnohí zabúdajú a neuvedomujú si, aké dôležité je smetiarske povolanie.

Regionálny riaditeľ prevádzky Miroslav Bošanský sa tiež vyjadril na margo tejto myšlienky: „Niektoré sídliská robíme aj trikrát za týždeň. Ľudia by hneď volali. Hneď by to bolo cítiť.“ Počas pandémie museli čeliť hneď niekoľkým výzvam. Poradiť si museli sami: „Covid bol ťažký. Nechápeme, prečo sme neboli zaradení do kritickej infraštruktúry. Naši zamestnanci boli v uliciach stále. Museli byť. Možno, že sú naši zamestnanci aj imúnni, najmä vďaka tomu, že sú stále v kontakte s odpadom, ktorý môže byť aj infekčný.“

A čo ten smrad?

Nepríjemný zápach odpadkov je možno ten hlavný dôvod, ktorý by mnohých odradil: „Na smrad som si zvykol. Ľudia si ani neuvedomia, čo všetko vyhadzujú. Niekedy mi príde až zle. Vysypem to do auta a idem ďalej. Nie je to voňavá robota. Odpadu je veľa.“

Alfa a omega celého procesu s odpadom je jeho recyklácia. Na triedenie odkazujú všetky nezávislé organizácie, ktoré sa zaoberajú zelenými projektami. My sme chceli vedieť, ako to vidí niekto, kto je naozaj v tomto prípade v tej prvej línii: „Odpad treba triediť. Veľakrát však vidím v triedenom odpade komunál. Nerozumiem tomu. Skomplikuje to prácu ľuďom, ktorí pracujú na triediacej linke. Kontajnery sú plné aj preto, že ľudia nestlačia plastové fľaše. Ja odpad triedim, odkedy je to možné. Keď som začínal, odpad sa ešte netriedil.“

Niektorí sa boja, že sa to všetko hádže do jedného smetiarskeho auta. A majú vlastne aj pravdu. Čiastočne. Všetko síce ide do toho istého auta, no každý deň tam ide iný druh odpadu. Vozidlo je tomu prispôsobené. Komunál konči na skládke, kde časom vznikne kopec. Plasty idú na triediacu linku, papier sa lisuje. Z triedeného odpadu sa do komunálu vráti naozaj len mizivé percento. Tento fakt by mohol k triedeniu motivovať aj tých, ktorí s tým stále otáľajú.

Veľa ľudí hádže do komunálneho odpadu staré baterky. Vzhľadom k tomu, že smetiarske auto má v sebe zabudovaný rovno aj lis, práve ten môže spôsobiť, že baterka sa stane nestabilnou a začne horieť. Odpadky potom horia spoločne s ňou.

Vraj platia ľavým viac

Práca smetiara so sebou vie priniesť aj nejaké to nebezpečenstvo. Môže sa napríklad stať, že zo smetiarskeho auta vystrelí prázdna nádoba. Šanca je síce mizivá, no stretli sa už aj s tým. Opýtali sme sa aj na mýtus, ktorý sa medzi ľuďmi často traduje. Je pravda, že človek na ľavej strane smetiarskeho auta dostane lepšie zaplatené, pretože je viac ohrozený?

„Na akejkoľvek strane závozník stojí, plat má rovnaký. Pozor si však treba dávať tak či tak, stalo sa mi naozaj všeličo. Z auta som už aj spadol. Chránim si predovšetkým svoje zdravie. V premávke sme sami za seba.“

Strážca ulíc

„Záleží mi na tom, ako tie ulice vyzerajú. Vidím tam rozkopané smeti a nechám to tak? Veď si sám robím vizitku. Ak som zodpovedný, tak predsa pozbieram aj tie smeti okolo. Priorita je, aby sa ľudia na uliciach cítili dobre."

„Vidím, že niečo nie je v poriadku, tak to radšej pozbieram a srdce mám na mieste, ako sa hovorí. Som na to už zvyknutý - robiť aj niečo, čo mal spraviť už niekto predo mnou. Všetko je o ľudskej zodpovednosti. Povedia si, hodím to hocikde, prídu po to smetiari. Ja sa na to však pozerám inak," hovorí pán Mirga, podľa ktorého robia veľakrát problém aj bezdomovci, ktorí smeti vyberú, nájdu niečo, čo sa im hodí, no naspäť ich už nevrátia.

Dá sa na to pozrieť aj inak

Pán Mirga napriek všetkému nedá na svoju prácu dopustiť: „Deti sa chcú postaviť na smetiarske auto, zatiahnuť za páčku. Spolu s mamičkami si chcú s nami spraviť fotku. Niektorí nás vystískajú, niektorí nám kúpia občerstvenie, prípadne nám upečú koláč. Poďakovanie za robotu poteší najviac.“

Momentálne pracuje na tom, aby už čoskoro mohol šoférovať to najväčšie smetiarske auto. Môžeme teda hovoriť o akomsi kariérnom postupe aj v rámci tohto povolania: „Ja si chcem predstaviť, že túto prácu budem robiť celý život až do dôchodku. Pracovné podmienky aj mzda mi vyhovujú, nemám dôvod niečo meniť. Z platu nie je problém vyžiť. Pravidelne máme školenia a zlepšujeme sa,“ hovorí František Mirga a dodáva: „Týždeň bez roboty mi už je dlho. Táto práca vie aj inšpirovať. Žijem tak, že som zvyknutý na všetko. Teším sa na väčšie auto, je to pre mňa motivácia.“

Na to, čo robí ich starký, sú zvedaví aj členovia jeho rodiny: „Mám vnúčatá, kúpil som im smetiarske autá ako hračku, všetko som im vysvetlil. Pýtajú sa – ako to robíš, starký? Hráme sa s ním spolu aj na pieskovisku.“

Aby všetko fungovalo, sme tu od toho všetci: my, obyvatelia, mestá a, samozrejme, aj smetiarske služby. „Buďme k sebe tolerantní, všetko potom bude vyzerať inak,“ zaznelo na záver v miestnosti.