Pani Agata odhaľuje príbehy z vojny, ktoré by zostali zabudnuté: Hudobný génius zachránil dievča pred smrťou

Je muzikologičkou z východného Slovenska, ktorá svoj čas zasvätila rekonštrukciám príbehov židovských umelcov-hudobníkov a ich osudov počas a po druhej svetovej vojne. Aj keď žije väčšinu svojho života v Drážďanoch, prínos jej práce je nepredstaviteľný – pre potomkov umelcov, pre históriu slovenskej hudobnej vedy, ale najmä pre opravdenie hrôz v hudobnej sfére, o ktorej sa vedelo a hovorilo veľmi málo v období, keď vyrastala a študovala. Pre uvedomenie. A ostražitosť.

Karel Ančerl vo fraku vs. Karel Ančerl pred otázkou smrti

Agata Schindler pochádza zo Spišskej Novej Vsi. Vo veku dvanástich rokov sa spolu s rodinou presťahovala do Košíc, kde študovala klavír na tamojšom konzervatóriu na bývalej Leninovej, dnes Hlavnej ulici. Po maturite odišla do Bratislavy študovať hudobnú vedu na Filozofickej fakulte. V roku 1968 došlo k závratnej udalosti v jej živote – v Prahe, počas koncertu pri príležitosti rozlúčky dirigenta Karla Ančerla pred odchodom do Toronta, sa dozvedela o jeho osude počas druhej svetovej vojny.

„Chodievala som na hudobné udalosti ako Pražská jar či Varšavská jeseň. Takto som sa dostala na koncert dirigenta Karla Ančerla, šéfa Českej filharmónie. Bola som veľmi prekvapená a zaskočená – videla som ho vo fraku, elegantného pred celým orchestrom, a počula o jeho strašnom osude počas druhej svetovej vojny. Ančerl prežil koncentračný tábor! Vtedy som začala rozmýšľať, ako je možné, že sa u nás o tom nič nehovorilo, nevyučovalo. Nevedela som, či to bolo iba náhodou alebo zámerne.

Nedokázala som si vysvetliť, ako mohol človek, ktorý rozdával toľkú krásu stovkám ľudí, stáť v minulosti pred otázkou smrti. Mala som vtedy 21 rokov a táto situácia vo mne zanechala taký silný dojem, že usmernila moje kroky neskôr v dospelosti a povolaní, ktoré som si zvolila.“

Termín: prenasledovaná hudba

Po štúdiu sa Agata zamestnala v Bratislave v časopise Slovenská hudba. Neskôr, keď nepasoval do vývoja politickej situácie, ju preradili do Zväzu slovenských skladateľov, kde pôsobila ako tajomníčka hudobných teoretikov a podieľala sa na organizovaní

prednášok a konferencií. Jeden deň sa rozhodla odísť za láskou do Drážďan, kde dnes žije už 40 rokov.

„V Drážďanoch som dostala možnosť pracovať v inštitúcii, ktorá sa zaoberala prenasledovanou hudbou, teda tými hudobníkmi, ktorých osudy poznačila druhá svetová vojna. Dostala som možnosť venovať sa výskumu, no tému/obsah som si musela nájsť sama. Nebolo to vôbec jednoduché, v inštitúte už v tom čase boli bádatelia, ktorí sa venovali hudobníkom z Terezína – v tomto tábore bola totiž výnimočne povolená hudba a kultúra všeobecne. Pôsobilo tu viacero skladateľov ako Viktor Ullmann, Gideon Klein, Pavel Haas.

Všetko už bolo obsadené. Mala som však veľké šťastie, že ma napadli pohraničné oblasti – Sudety, kde podľa môjho úsudku museli existovať židovskí umelci, ktorí mali po nástupe nacizmu problémy. A takto som sa veľkou náhodou dostala ku Walterovi Kaufmannovi.“

Kaufmannova emigrácia do Bombaja

K ústrednej postave svojho bádania sa dostala prostredníctvom žiadosti o štipendium, podľa ktorého Agata zistila, že Kaufmann býval u matky Franza Kafku počas štúdia v Prahe. Čas vtedy trávil aj s Kafkovou neterou Gertou, ktorej robieval garde napríklad do divadla a na koncerty. Agata takisto zistila, že jeho blízka priateľka bola Edith Kraus, mladá klaviristka, ktorá prežila koncentračný tábor Terezín.

„Zburcovala som všetko, čo sa v 90. rokoch dalo. Zohnala som si telefónne číslo na Edith, ktorá žila v Jeruzaleme. V tom čase mala niečo po osemdesiatke. Od nej som sa dozvedela, že na koncertoch premiérovala Kaufmannove diela, keď on už bol v zahraničí.

Kaufmann sa rozhodol pred vojnou v roku 1934 emigrovať, a tak sa zachránil pred smrťou. Bol práve po štúdiách kompozície a hudobnej vedy ako nemajetný študent, no podarilo sa mu skomponovať operetu Biela bohyňa. Tá sa mu zrejme veľmi nepáčila a rozhodol sa predať jej autorské práva za 10 000 kč. Nesmierne ho zaujímala indická a orientálna hudba. Za získané peniaze sa jedného dňa rozhodol opustiť Prahu i Československo. Vo vtedajšej najväčšej cestovnej kancelárii si kúpil lístok do Indie a odišiel.

Všetky tieto veci mi porozprávala Edith – s Kaufmannom boli priatelia od detstva a vyrastali spolu v Karlových Varoch. Po tom, čo som zistila tieto skutočnosti, obrátila som svet naruby, aby som sa dostala k dokumentom, materiálom a ľuďom, ktorí ho poznali a mohli mi dať o jeho nasledovnom živote cenné informácie.“

Neter Franza Kafku a zvučka v indickom rozhlase

Čo bolo veľmi prekvapujúce, je, že Kaufmann sa na diaľku oženil s Kafkovou neterou Gertou v septembri 1934. Na úrade v Prahe ho zástupoval básnik Otto Pick. Tým, že si Gertu vzal, jej zachránil život, pretože ho mohla nasledovať a emigrovať za ním do Indie. Mladé dámy vtedy nemali šancu dostať sa niekam von do zahraničia.

„Kaufmann bol hudobný génius. Vyznamenal sa nielen ako skladateľ, violista a klavirista – tvoril aj ako etnomuzikológ a napísal sedem obsiahlych kníh o indickej a exotickej hudbe. Hneď po príchode do Bombaja sa stal riaditeľom All Indian Radio. Pre tento rozhlas zložil znelku, ktorá dodnes znie v rádiách – dnes už o tom vie len málokto.

V Indii začal pracovať pre filmový priemysel, čo bol veľmi populárny žáner v tejto krajine. Komponoval pre nich indickú hudbu – bol pohotový, vedel sa veľmi rýchlo vžiť aj do iného štýlu, akému sa celý život venoval. Založil tiež komorný súbor, s ktorým dvanásť rokov organizoval stovky koncertov s európskou hudbou. Bol to práve on, kto do Indie doniesol napríklad Dvořákove diela.

Neskôr sa prostredníctvom známosti s Albertom Einsteinom snažil dostať do Ameriky, čo sa napokon neuskutočnilo. Po ukončení vojny odišiel do Londýna, Halifaxu a Winnipegu, kde pôsobil ako dirigent tamojšieho orchestra. Neskôr vyučoval klasickú hudobnú vedu na univerzite v Bloomingtone.“

„Kvôli zamilovaniu ste ochotná urobiť všetko.“