Pani Agata odhaľuje príbehy z vojny, ktoré by zostali zabudnuté: Hudobný génius zachránil dievča pred smrťou

Na otázku, ako sa dalo pracovať s informáciami v 90. rokoch a bádať po osobách a údajoch úplne od nuly, Agata odpovedá s úsmevom, odkazujúc na vášeň, ktorú v nej vyvolala predstava pohnutého osudu jej hrdinu Kaufmanna.

„Predstavte si to tak, že ste zamilovaná a kvôli človeku, ktorého milujete, ste ochotná urobiť hocičo. Asi som sa do Kaufmana fakt zamilovala. Celé mesiace som len vymýšľala a špekulovala, kde by som došla k ďalším informáciám. Keď nič nerobíte, nedosiahnete ani žiadne výsledky. Keď ale máte objekt, začnete pátrať ako Agatha Christie a dostanete sa vždy o niečo ďalej. Manžel ma raz vzal k vizitke na našich dverách a spýtal sa, či si uvedomujem, že my sme Schindlerovci a nie Kaufmannovci.

Kvôli výskumu som sa dokonca po päťdesiatke začala učiť po anglicky, pretože som nemohla byť stále závislá od prekladateľov. Postupne som sa dostala k mnohým ľuďom, ktorí boli vďační, že svoje vedomosti a zapatrošené materiály môžu s niekým zdieľať, a že sa niekto o Waltera Kaufmanna zaujíma.

Vycestovala som aj do Bombaja na konferenciu cez Goetheho inštitút, aby som o svojom výskume hovorila priamo v krajine, ktorej sa týkal. Bolo to veľké šťastie, no súviselo s tým aj všetko, čo som tomu obetovala – všetok môj čas, pauzu som mala iba počas spánku.“

Lexikón Židov v hudbe

Pri pokračovaní výskumu Agate enormne pomohla publikácia Lexikón Židov v hudbe, ktorá vychádzala počas nacizmu v Nemecku. Kniha fungovala ako podklad o ľuďoch, ktorých nebolo možné zamestnať alebo im sprostredkovať možnosť zárobku – v podstate to bola čierna listina všetkých, ktorých chceli neskôr deportovať do koncentračných táborov.

Nacisti takto pozbierali mená skladateľov, interprétov a libretistov so židovskými koreňmi. Lexikón postupne dopĺňali novými menami nemeckých hudobníkov, ku ktorým neskôr pridávali aj tých z Nemeckom okupovaných krajín ako bol napríklad Protektorát Bôhmen und Mähren.

„Lexikón Židov v hudbe som našla v knižnici. S pravítkom som šla meno po mene a hľadala Drážďany. Keď som sa na niektoré mená pýtala etablovaných drážďanských profesorov, nevedeli mi povedať, čo sa s nimi stalo. Takto som sa dostala k desiatkam neznámych hudobníkov s neznámymi osudmi, ktorí kedysi v Drážďanoch pôsobili. Každé meno znamenalo jeden riadok, nič viac. Človek ani nemohol tušiť, čo sa skrýva za minulosťou jednotlivých osôb.

V rokoch 1933 – 1945 sa v Nemecku o židovských umelcoch v novinách prirodzene nič nepísalo, tam som sa nič dozvedieť nemohla. Existoval však Židovský kultúrny spolok, ktorý bol v tom čase ešte povolený vo väčších nemeckých mestách. Istý čas im tiež povolili vydávať bulletin s kultúrnymi podujatiami, ktoré uskutočnili v synagógach a iných židovských priestoroch. Tam sa premietli mená, ktoré boli v lexikóne a o ktorých mi nikto nevedel povedať viac. Nachádzali sa tam aj mená ľudí z bývalého Českoslovenka, po ktorých som sa rozhodla pátrať.

Existuje mnoho príbehov, ktoré ešte len čakajú na svoje objavenie. Tak je to aj v prípade prenasledovanej hudby a hrôz, ktoré sa počas nacizmu diali aj hudobníkom a umelcom. Niektorí boli na výslní, iní mali pred sebou úžasnú kariéru – mnohých zavraždili a iní sa rozpŕchli po svete. Po vojne nemali svojich advokátov, nikto sa o nič nestaral. A po roku 1945 naďalej žili tí, ktorí toto všetko dopustili, dokonca aj autori Lexikónu Židov v hudbe.

Trvalo veľmi veľa rokov, kým sa o tomto začalo hovoriť. Musela prísť nová generácia, ktorá sa tým začala zaoberať.“

Karol Elbert v kaviarni Grand, Žilina

Jedným z ľudí, o ktorých sa Agate podarilo niečo zistiť, bol aj napríklad senzačný klavirista, skladateľ Karol Elbert. Poznala ho ešte z obdobia, keď žila v Bratislave, aj keď sa s ním nikdy osobne nezoznámila. V knihe História slovenskej hudby, ktorú vydala Slovenská akadémia vied, našla informáciu, že Elbert prežil vojnu v kaviarňach.

„Zistila som, že prežil niekoľko koncentračných táborov a predtým, ako ho deportovali do Osvienčimu, mal výnimku a trávil roky v Žiline v kaviarni Grand, kde mohol hrať. Žid s veľkým krivým nosom hral na pobavenie gardistom, ktorí mu oddeportovali celú rodinu s manželkou. Na Slovensku sa o tom nepísalo v žiadnej publikácii.

Poznala som sa s Elbertovým priateľom, skladateľom Pavlom Zelenayom, ktorý ma naviedol k jeho neteri do Košíc. Tá mala k dispozícii originálny certifikát o prepustení z koncentračného tábora. Až vo vysokom veku a vďaka podpore priateľa Pavla Zelenaya sa Elbert rozhodol rozpovedať svoj príbeh. Pre ľudí ako on bolo problémom, aby vôbec začali rozprávať – taká rozsiahla bola ich trauma.“

„Robím svoju prácu, pretože mám pocit, že sa spáchalo veľa krívd na nevinných ľuďoch. Je ešte mnoho bielych miest, ktoré nám prinesú poznatky o tom, čo sme dnes v hudbe mohli mať, keby neboli títo ľudia o svoj život predčasne ukrátení. Dopátrame sa k menám, ktoré ešte nepoznáme – veľkolepým dielam a fantastických umelcom, ktorých nacisti zlikvidovali. Predovšetkým to však boli ľudia, ktorí sa v živote ničím neprevinili.“ Agata Schindler

Maličká slzička

Bádanie a takmer 30-ročný výskum Agaty Schindler nájdete v knihe Maličká slzička – Nacizmus a jeho ničivé dôsledky v životoch stredoeurópskych hudobníkov (1933 – 1945), ktorá vyšla v roku 2016 prostredníctvom vydavateľstva Hudobné centrum v Bratislave. Maličká slzička je pre autorku výsledkom myslenia, cítenia a zbierania príbehov, vďaka ktorým sa jej podarilo odkryť časť takmer stratenej histórie holokaustu.

Agatina práca inšpirovala tiež film V tichu (2014), ktorý zachytáva osudy viacerých osobností aj z jej knihy ako Edith Kraus, Alica Flachová, Arthur Chitz a Karol Elbert.

„Kniha Malá slzička vznikla ako snaha vytvoriť trochu ucelenejšiu dokumentáciu toho, na čom som 25 rokov pracovala. Predtým mi príbehy o jednotlivých ľuďoch vychádzali ako menšie kapitoly v časopise Hudobný život. Keď som oslovila Hudobné centrum, pohotovo mi vyšli v ústrety a rozhodli sa vydať knihu dvojjazyčne – bola to jedna z najlepších spoluprác, aké som zažila.

Momentálne žijem v nových oblakoch. Vynikajúci indický režisér, Nandan Kundhyadi, sa nedávno oboznámil s mojím výskumom a použil to, čo som pred 25 rokmi publikovala o Walterovi Kaufmannovi. Vzniká film Indien Rhapsody, v ktorom sa premietne všetko čo som v súvislosti s Walterom Kaufmannom vypátrala. Nikdy by mi nenapadlo, že sa to bude takto vyvíjať. Je to satisfakcia za to, že som sa niekoľko rokov nevedela ani smiať.

Nandan Kudhyadi svetu svojím filmom povie, kto Walter Kaufmann bol. Bol niekým, kto prežil emigráciu a vojnu, čo bola ale lepšia alternatíva oproti tým, čo umreli. Odísť do emigrácie znamená nechať srdce doma a existovať. Žiť bez srdca. Odhalenie ďalších stratených príbehov prenasledovanej hudby nás čaká niekde v budúcnosti.“