Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov. Dnes má vlastnú prevádzku a chová papagáje
Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče zadarmo pre lekárov a záchranárov, neváhal ani minútu. Dokonca spolu prelomili aj rekord. Za dvadsať hodín urobili takmer 5700 kusov veterníkov.
„Nemám rád veľmi sladké dezerty,“ prekvapuje vychýrený tatranský cukrár Matúš Reľovský hneď na úvod počas toho, ako do vitríny ukladá trinásť druhov zákuskov, ktoré so svojimi dvoma kolegyňami vypeká každý deň. No i napriek tomu, že sladké na prežitie nepotrebuje, pečie ako kráľ.
Pandémia koronavírusu v Matúšovom živote veľa zmenila. Po tom, ako prišiel o prácu vo vychýrenom luxusnom tatranskom hoteli, nevyzeralo to, že šťastena bude na jeho strane. Opak je pravdou. Kým bol bez práce a rozmýšľal, čo ďalej s jeho cukrárskou kariérou, nesedel doma so založenými rukami. Spolu s kolegom Janom Dudášom sa rozhodli zdravotníkom, policajtom, hasičom i ľuďom v sociálnych službách spestriť náročné obdobie. Piekli pre nich zadarmo veterníky. Dokonca prelomili aj rekord. Za dvadsať hodín urobili takmer 5700 kusov tejto sladkej dobroty.
„Spotrebovali sme 160 litrov mlieka, 100 kíl masla, 80 kíl cukru, dve kilá soli, 60 kíl múky, 1300 vajec, 100 litrov šľahačky a maizenu. Následne sme ich vozili od Popradu cez Starú Ľubovňu až do Košíc. Keď prišiel kolega s touto myšlienkou, neváhal som ani sekundu, hoci sme to robili bez nároku na odmenu,“ hovorí rodák z Podolínca, ktorý svoje cukrárske remeslo povýšil na umenie.
Manuálna práca mu nesmrdí
Matúš bez váhania priznáva, že sa považuje za úspešného, no zároveň jedným dychom s pokorou pokračuje, že i on bol kedysi tuctový cukrár, ktorý spomedzi svojich kolegov vôbec nevynikal a musel sa veľa učiť.
„Hneď po škole som sa zamestnal v jednej kežmarskej cukrárni. Tam to bolo vyslovene o kvantite a nie o kvalite. Jedného dňa som si povedal, že takto ďalej nechcem pokračovať a odišiel som. Dokonca som si myslel, že sa k profesionálnemu pečeniu už nikdy nevrátim. Medzitým som pracoval ako predavač v nočných potravinách, vyrábal som polystyrén, dokonca som s otcom odišiel do Čiech, kde som robil na výškovom žeriave alebo vo Veľkej Lomnici skladníka na vysokozdvižnom vozíku. Podieľal som sa aj na stavbe mosta v českom Číchove,“ vymenúva len zlomok zamestnaní, kde pôsobil. Všetky z nich vraj robil rád. Problémom ale bolo, že dostával nízky plat.
Učil sa v Belgicku i Čechách
Keď sa opätovne rozhodol vrátiť do rodnej vlasti, náhoda chcela, že reagoval na inzerát na miesto pomocného cukrára v päťhviezdičkovom hoteli pri Štrbskom plese. Za rok bol z neho šéfcukrár. „V tatranských hoteloch som sa veľa naučil, mal som možnosť absolvovať zahraničné kurzy. To, čo mi na nich ukázali, je v každom jednom zákusku, ktoré dnes pečiem.“
Článok pokračuje nad ďalšej strane: