Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov. Dnes má vlastnú prevádzku a chová papagáje

Hádam každý kuchár či cukrár túži po vlastnej prevádzke a Matúš Reľovský nie je výnimkou. Sen sa mu splnil, keď si ju otvoril v čase koronavírusovej pandémie a pečie aj do ďalších prevádzok. Týždenne predá 1500 koláčov. „Moje najobľúbenejšie chute sú mix bielej čokolády, mascarpone a ovocia. Pritom zákazníci si vytvorili doslova závislosť na jednom z mojich dezertov, v ktorom je lahodný krém z mascarpone, tvarohu, čučoriedok a bielej čokolády. Pečiem však i rôzne iné, do ktorých pridávam napríklad pomarančový likér, pistáciový krém či mangové pyré,“ vraví podnikateľ, ktorý sa tiež dostal do encyklopédie slovenských a českých osobností.

V zoo na Matúša číhajú samé nástrahy

Pre jeho maškrty sú ľudia ochotní precestovať aj pol Slovenska. Ale ako sa hovorí, že obuvník chodí bosý, ani u Matúša doma nie je chladnička plná zákuskov. Veď v domácnosti, kde je viac zvierat ako ľudí, by ich ani nemal kto konzumovať. „Už ako malý chlapec som mal psa, neskôr rybičky i potkana. Tak som sa ho nakoniec bál, že som ho vrátil do obchodu. Už keď som bol starší, zatúžil som po hadovi. Brat mi kúpil pytóna. Najviac ma fascinovalo sledovať ho pri jedení, keď som mu dával myši. Neskôr mi bývalá kolegyňa darovala ďalšieho. Keď som ho bral, vážil necelé kilo a mal meter. Ja som ho vykŕmil na tri a pol metrového hada s dvadsiatimi kilami. Žral už len zajace, menšie tvory sa mu málili,“ usmieva sa pri spomienke i na to, ako mu doma v obývačke skákala opica. Kúpil si ju po tom, čo raz s priateľom Jožkom navštívili pražskú zoo. „Dnes sa na to obdobie pozerám s úsmevom, ale keď si spomeniem, ako nám v obývačke viseli laná, aby mala po čom skákať a potrebu vykonávala, kde sa jej zachcelo, bola to skúška našich nervov.“

Časom si obidvaja milovníci zvierat zadovážili papagáje ara „Zatúžili sme po nich tiež po tom, čo sme sa vrátili zo zoologickej. Hneď som na internete hľadal chovateľov, ktorí by mali malých papagájov na predaj. Našiel som a dnes ich máme vo voliérach na dvore desať. Kým sme ich ale vypiplali, chvíľu to trvalo. Malé sme museli najskôr každé tri hodiny kŕmiť ako novorodencov, postavili sme im inkubátor a snažili sa vytvoriť maximálne vhodné podmienky na prežitie,“ približuje a zároveň dodáva, že v ich domácnosti už našli svoj domov i štyri afganské chrty, korytnačka ostrohatá či andulky. „Teraz neviem, či ja alebo Jožko sme konečne dostali rozum a náš zverinec sme značne oklieštili. Takto nám to stačí, len nesmieme ísť na výlet do žiadnej zoo. To je pre nás nebezpečné,“ smeje sa.