Marián chová kozy na konci slovenského sveta: Každý rok potrebujú nového capa. Sú prefíkané a tak trochu salámistky
Príbehy o návratoch z kancelárií naspäť k prírode kolujú okolo nás čoraz častejšie. Ako sa dá skombinovať príjem s príjemným životom na vidieku? Aký je návod na pokojný úsmev, ktorý vyžaruje z toho, kto je sám sebe pánom?
Marián Potocký žije na konci slovenského sveta, pod hraničným hrebeňom Polonín, v Osadnom. V živote sa už stihol ponevierať kade-tade – odišiel za prácou do zahraničia, aby sa nakoniec vrátil späť do rodnej obce, kde vyrastal. Prečítajte si príbeh o Mariánovi a jeho Kozej farmičke, registrovanej farme z východného Slovenska. Možno pri čitaní dostanete chuť na ozajstnú koziu ricottu.
Od holandských kompozitov ku kozám v Osadnom
Marián sa narodil v Snine a detstvo prežil v neďalekom Osadnom. Je to posledná dedina, kam cez hranicu prechádzajú poľskí turisti s túžbou nájsť trochu pokoja v prírode plnej mystických zubrov a kosatcových lúk. Marián istú dobu študoval priemyselný dizajn v Košiciach a napokon sa vybral za zárobkom do zahraničia, kde pracoval s predajom kompozitov pre holandskú firmu. Keď sa vrátil na Slovensko, rozhodol sa postarať o svojho ovdovelého otca na vidieku.
„V Osadnom sme mali asi tak jednu kravku, dve kozy. Chcel som sa postarať o otca a to malé gazdovstvo, čo sme tu mali. Začal som kosiť pozemky ľuďom naokolo, ktorí mi zaplatili buď nejaké drobné, alebo mi dali seno. Zhruba v tom čase som sa od mojej kamarátky dopočul o tom, že jej dcérka zle znášala kravské mlieko. Asi niekedy vtedy, v roku 2013, ma prvýkrát napadlo, že by som mohol chovať kozy na našom pozemku a prinášať ľuďom benefity kozieho mlieka.
S predajom kompozitov som pracoval naďalej pre inú firmu, pretože šlo o prácu prevažne na home office, s občasnými obchodnými cestami do zahraničia. V roku 2015 som si preto mohol založiť Koziu farmičku, s ktorou mi veľmi pomáhal otec i môj brat. V dedine ma podporovala aj iniciatíva ochotných seniorov, ktorých prezývame ‚tínedžeri‘ – kosili a pomáhali so senovaním, aby nám nezmoklo. Dala sa dokopy skvelá partia aktívnych ľudí, ktorí chceli priložiť ruku k dielu.
Na začiatku som mal asi päť kôz za domom v drevenej ohrade. Tú sme stavali ešte s mojím otcom. Keď som začínal, nevedel som presne všetky postupy, ani som nemal celý know-how, ako na to. Začal som stavať na tom, čo ma naučili generácie našej rodiny a postupne som sa zoznamoval s metódami chladenia mlieka. Kozia farmička sa čoskoro stala registrovanou farmou kozieho mlieka na východnom Slovensku. Dnes nesú značku certifikovaných výrobkov kvality Poloniny.“
Sú to tie s dlhými ušami
Povedzme si to na rovinu – Marián pre svoju farmu nechcel hocijaké kozy. Ale anglonúbijské plemeno, vyšľachtené v 19. storočí krížením anglických, severoafrických a blízkovýchodných kôz. Vďaka šľachteniu toto plemeno lepšie znáša vysoké teploty, má vyššiu dojivosť mlieka a mlieko nechutí až tak výrazne ako bežné kozie mlieko. Je lahodnejšie, ľahšie stráviteľné pre človeka. A hlavne – má vyššiu výťažnosť, čo znamená, že sa z tohto mlieka dokáže spracovať viac syra a iných produktov. Poznávacie znamenie: sú to kozy s tými dlhými ušami.
„Ak premýšľate o tom, ako by sa takým anglonúbijským kozám darilo v Osadnom, tak viete, na čo prvé som pri tomto nápade pomyslel. Ako snáď vo všetkom inom, aj ja som musel veľa študovať a zisťovať si, ako na to a ako sa o ne starať. Cez rôzne články a kontakty som zistil, že najrozumnejšie riešenie bude zadovážiť si capa, než tu naraz priviesť kozy-samičky. Tie sú totiž náchylnejšie na choroby a v tomto regióne by to nemuseli hneď vedieť prekonať. Lepšie riešenie bolo teda postupne, po rokoch, si vyšľachtiť vlastné anglonúbijské kozy. Samičky, ktoré tu dnes chovám, tu budú, kým doslova nedožijú. Musím mať pre ne každý rok však nového capa, aby nedošlo ku degenerácii plemena.“
Zviera do zásuvky neodložíte
Ako vyzerá deň kozieho farmára, ktorý pracuje sám a popri farmárčení si rieši kompozitový home office? Marián tvrdí, že rozhodnutie chovať zvieratá, si vyžaduje neustálu starostlivosť. Je to 24/7. Ak vraj chcete ísť na dovolenku, nemôžete dať zviera len tak do zásuvky a na týždeň – dva si odbehnúť. O zvieratá sa staráte ako o vlastné deti. Keď si potrebujete niečo vybaviť na viac než poldňa, musí niekto jedným očkom na kozy dozerať, či náhodou nežerú susedkinu papriku.
Článok pokračuje na ďalšej strane: