Pôvabnej Helene pózoval aj prezident Masaryk, o prvej rusínskej sochárke napriek tomu takmer nik nevie

V Československu nebolo ženy, ktorá by dokázala niečo tak veľkolepé. Nie len, že trávila čas so samotným prezidentom, jej socha si získala všetkých. Komisia profesorov sochárstva zdôraznila, že Mandičová presne zachytila charakteristickú pózu prezidentka.

Odhalenie pomníka v Užhorode bolo hlavným bodom osláv 10. výročia vzniku republiky na Podkarpatskej Rusi. Pomník sa stal nielen dominantou a pýchou Užhorodu, ale výzvou aj pre iných sochárov. Bola prvou ženou výtvarníčkou na Slovensku, Podkarpatskej Rusi a možno aj v celom Československu, ktorá sa začala venovať monumentálnej plastike. Dokonca aj najnovšie pomníky Masaryka v Prahe a v Karlových Varoch sú kompozične odvodené od diela Mandičovej. Avšak osud tohto významného monumentálneho diela bol viac ako tragický.

Pomník stál na hlavnom námestí Užhorodu až do marca 1939, kým Podkarpatskú Rus neobsadilo na základe Viedenskej arbitráže Maďarsko. Noví páni nariadili pamätník odstrániť. Mandičová si myslela, že sochu už nikdy neuvidí.

V polovici 60. rokov ju úplnou náhodou objavila na námestí v Hraniciach na Morave jej neter Poljaková. Tá však vôbec nevedela, že ide o sochu jej tety. Až raz prišla Mandičová k neteri na návštevu, skoro omdlela. „Od dojatia sa rozplakala, lebo nečakala, že ju ešte niekedy uvidí,“ spomínala neter Poljaková. Sochu podľa všetkého odniekadiaľ doniesli sovietski vojaci, ktorí ju darovali tomuto českému mestu.

Aj keď v tom čase Masarykove sochy komunisti búrali alebo demontovali, táto ostala stáť až do roku 1974, keď sa komunistická vláda nahnevala, že k pomníku ľudia nosia sviečky a kvetiny. Jedného dňa tak sochu odstránili. Podľa všetkého ju roztavili a z bronzu vyrobili kancelárske ťažidlá. Mandičová sa však tohto smutného momentu nedožila, zomrela niekoľko mesiacov predtým.

Mala dokázať svoj talent, tak radšej odišla

Článok pokračuje na druhej strane: