Pôvabnej Helene pózoval aj prezident Masaryk, o prvej rusínskej sochárke napriek tomu takmer nik nevie
V žiadnej súčasnej encyklopédii alebo príručke nenájdeme o Helene Mandičovej ani slovo. Len málokto tuší, že pôvabnú mladú umelkyňu zo Slovenska obdivoval aj prvý prezident Československa.
Osud samotnej Mandičovej je rovnako tragický, ako osud jej najväčšieho diela. Počas druhej svetovej vojny sa s manželom presťahovali do Mukačeva a odtiaľ do Budapešti, čo pre sochárku malo tragické dôsledky. Trávila dni aj noci v studených a vlhkých protileteckých krytoch kvôli neustálemu bombardovaniu mesta, čo viedlo k jej ťažkému ochoreniu. Ochrnuli jej kĺby na rukách a aj keď sa vrátila po vojne do Košíc, k sochám sa nikdy nevrátila. „Všetko alebo nič,“ hovorila každému, ktorá sa jej pýtal, prečo už nič netvorí.
Chcela sa pridať do košickej skupiny výtvarných umelcov, ale komisia od nej požadovala vstupné dielo, ktoré odmietla spraviť, pretože ju to ako umelkyňu, ktorej ešte nedávno pózoval Masaryk, urazilo. Za úlohu dostala vymodelovať dojičku. „Za týchto podmienok radšej nevstúpim,“ oznámila komisii a odišla.
Žena, ktorú obdivovalo celé Československo, sa zaťala a zanevrela na všetko umenie. Začala pracovať ako predavačka v obchode s textilom, odkiaľ ju po čase tiež vyhodili. Vraj mala pre socialistické zákazníčky príliš svojský vkus. V šedivej dobe diktatúry predsa nesmel nik vyčnievať. Po tejto rane do konca života pracovala ako pokladníčka. Cestovala medzi Ostravou, kde žila jej neter, a Košicami, kde aj naposledy vydýchla.
