Na hrade začínala ako upratovačka, teraz je riaditeľkou: Niekde som musela začať a tak som umývala dlážky

Kežmarský hrad je počas jej života prvým a zatiaľ jediným zamestnávateľom. „Nastúpila som sem v tom istom roku, ako som začala externe študovať dejiny kultúry na Univerzite Komenského v Bratislave. Mali vtedy voľnú len jednu pozíciu – upratovačky. Nebola som z toho nadšená, ale môj nebohý otec ma povzbudil: „Nejako začať musíš,“ spomína dnes s úsmevom. A tak začala, od podlahy.

Viem, o čom je práca mojich kolegov

Rok teda zametala, umývala dlážky, utierala prach z exponátov i prala závesy. „Najmenej rada spomínam na zimné obdobie, keď som musela upratovať i keď teplomer ukazoval dvadsať stupňov pod nulou,“ vraví. Postupne si prešla hádam všetkými pozíciami, ktoré boli k dispozícii. Robila turistickú sprievodkyňu, dokumentátorku aj zástupkyňu riaditeľa. „Dovtedy som ani len nepomyslela na to, že by som mohla byť riaditeľkou. Čím viac som sa ale zahryzla do problematiky a naberala skúsenosti, tým som mala k tomu postu bližšie. Keď teda vtedajšia pani riaditeľka odchádzala do dôchodku, prihlásila som sa do výberového konania. I napriek tomu, že som bola úspešná, vymenovaný bol iný kandidát, ktorému som robila zástupkyňu,“ pokračuje v rozprávaní.

Do funkcie riaditeľky Kežmarského hradu ju teda uviedli až v roku 2002. „Tým, že som si prešla viacerými pozíciami, dnes viem objektívne zhodnotiť prácu svojich kolegov.“ Aká je teda riaditeľka? „Veľmi mi záleží na tom, aby sme sa všetci do práce tešili. Snažím sa vychádzať s ľuďmi tak, aby som im neubližovala. Viem, že niektoré moje rozhodnutia sa im nemusia vždy páčiť, ale zároveň stále myslím na to, že organizácia nie je riaditeľ, ale ľudia, ktorí v nej pracujú.“

Keď sa pes bojí duchov

Kežmarský hrad je jediným úplne zachovaným hradom na Spiši a riaditeľka v ňom pozná každý kút. Pokojne by sa po ňom mohla pohybovať aj po tme. No ale na to treba mať poriadny kus odvahy. Najmä pokiaľ ide o kaplnku a hradnú vežu.

článok pokračuje na ďalšej strane: