Eva zachraňuje kone a psy, ktoré ich majitelia pošlú na smrť: Majú v sebe viac lásky, ako viem povedať

Eva má srdce nie na správnom, ale asi na inom mieste ako väčšina ľudí. Sedí si spokojné niekde v stajniach, jazdiarni, vonku na ostrom chladnom vzduchu, v gumákoch, s vidlami v rukách. Eva Piknová je zakladateľkou občianskeho združenia Kone ľuďom, ktoré už pár rokov mení osudy nechcených a nedokonalých zvierat. Tie k nej prichádzajú z rôznych prostredí – od drogovo závislých ľudí, z útulkov, z križovatky smerom k rezervácii šeliem, kde mieria ako potrava. Eva so svorkou 15 psov a 13 koní dnes sídli na družstve v obci Čataj. Prečítajte si, ako vyzerá nezištná práca z presvedčenia, ako sa lepšie rozumie zvieratám než ľuďom a kam sa pre kúsok lásky viete zastaviť na krátku chvíľu aj vy.

Keď vyššie nevyskočíš, vymením ťa

Eva Piknová vyrástla v horách, v Jahodníku blízko Smoleníc – jej otec bol lesník a hneď za domom mali stajne, ktoré boli za bývalého režimu v štátnom vlastníctve. Po škole toho väčšinou nebolo veľa, čo sa na samotke dalo robiť – kým sa z jej sestry stávala vášnivá čitateľka, Eva dala prednosť starostlivosti o zvieratá. Tie sa stali jej doživotnou láskou. Ako dospelá sa neskôr zamestnala v Areáli zdravia Rozálka v Pezinku, kde pracovala okolo koní šesť rokov. Podľa jej slov sa na športovisku premlelo za tú dobu množstvo koní, ktoré musia vykazovať určitý športový výkon, aby vyhoveli jazdeckým ambíciám svojich majiteľov. Tu sa stretla s prvým nechceným koňom, Rockym, ktorého osud mal viesť na bitúnok.

„Rocky mal po športovej kariére zničený chrbát a nohy. Majiteľ ho už v takomto stave nepotreboval. Ujala som sa Rockyho a vzala aj so svojím vtedajším koňom do iných priestorov. Odtiaľ sme putovali po rôznych stajniach v okolí. Kým som ešte nemala vlastné deti, cítila som sa byť matkou týmto zvieratám. Neskôr som sa vydala a s manželom sme snívali o pozemku, kde by sme sa mohli starať o nechcené zvieratá.

Tak sme sa dostali do Blatného neďaleko Bratislavy, kde sme prijali aj rôznych psov veľkých plemien na stráženie. Vždy som mala iba tieto plemená a poznám ich, mediálne sú však často vykresľované ako krvilačné beštie. Tým pádom majú malú šancu na adopciu a sú odsúdené na utratenie. Pritom je to naopak – pýtajú si veľa lásky a niektoré sú plaché do takej miery, že dovolia svojim pánom aj týranie. Veľmi ľahko a rýchlo sa im dá zlomiť duša.

Podobne to bolo aj so psami, ktoré patrili drogovo závislému páru. Tí ich týrali rôznymi spôsobmi v rozpore s ľudským rozumom – pálili im labky, hasili na nich cigarety. Keď sme dostali echo, neváhali sme, sadli do auta a išli sme si pre ne. Tri mesiace nevyšli z búdy. Neverili nikomu. Dnes sa im darí lepšie a ako-tak sa dali psychicky dokopy.“

Článok pokračuje na ďalšej strane: