Eva zachraňuje kone a psy, ktoré ich majitelia pošlú na smrť: Majú v sebe viac lásky, ako viem povedať

V prívese na smrť zaživa

Každé zviera má v Kone ľuďom, ktoré sa pred pár mesiacmi presunuli na družstvo do Čataja, podobný príbeh psychického či fyzického týrania alebo zbavenia sa kvôli nedostatočným parametrom pre kvalitný športový výkon. Žiadne, dokopy z takmer 30 psov a koní, si to nezavinilo samo. Občianskemu združeniu sa postupne začínali ozývať ľudia z okolia i iných častí Slovenska, aby týmto zvieratám pomohli.

„Začalo sa to nabaľovať. Dostávali sme rôzne echá, ktorého ďalšieho koňa alebo psa by sme mohli prijať. Všetko sme to financovali s manželom z nášho vrecka. Mali sme takú malú jazdeckú školu, pri čom nám veľmi pomáhala moja mama. Všetky zvieratá, ktorých sme sa ujali, sme museli celé mesiace dávať fyzicky a psychicky dokopy. Ľudia sú stále prekvapení, keď sa o nás dozvedia.

Z týchto rôznych prípadov viacero súvisí aj s neďalekou rezerváciou šeliem, kde putujú desiatky koní za mesiac ako potrava. Rozumiem, ako funguje potravinový reťazec, veď aj iné zvieratá musia z niečoho žiť. Čo ale môj mozog nedokáže pochopiť, je, že sem vozia kone zaživa, doslova na smrť. A nie vždy ide o kone, ktoré sú choré a nemohúce – čo sú prípady, na ktoré sa aj sama dívam inak.

Sú to také, ktoré boli predtým niekoho miláčikom, športovým parťákom, domácim zvieratkom. Asi ich teda ľudia berú iba ako športovú pomôcku a nie živého tvora. Ak sa im niečo zdravotne stane a ich majitelia si s nimi nedokážu ďalej športovo splniť svoje ambície, dajú ich pokojne zožrať tigrom. Je ľahšie kúpiť si nového koňa, ako sa starať o staršieho so zdravotnými ťažkosťami. Ani obdobie koronavírusu nebolo voči zvieratám s diagnózou milostivé, majitelia ich radšej dali preč, pokiaľ k nemu nemali citový vzťah. Takisto veľkú rolu zohrávajú financie – je oveľa drahšie zariadiť humánnu smrť injekciou, odvoz a kafilériu.

Veľakrát sme boli postavení do situácie, keď mi niekto zavolal s tým, že sa blíži k odbočke smerom k rezervácii alebo že koňa môže doviesť aj k nám – ak preň máme miesto. Vždy som sa mala rozhodnúť v danom momente – vybrať si, či nechám živé zviera, ktoré je naložené v prívese, zomrieť alebo sa budem snažiť oň postarať, aj keď už dávno sme v plnej kapacite. Nikdy som však nedokázala povedať nie. Nemohla by som sa na druhý deň pozrieť na seba do zrkadla.“

Kanisterapia pre hendikepované deti

Svorka veľkých psov, ktorá vás na tomto družstve privíta s rozbehom, môže prvým návštevníkom nahnať strach. Utekajú vám oproti, tešia sa, aj si pobrešú. Obavy treba prekonať, jediné, čo chcú, je trochu nehy. Strach vychádza práve zo spomínaných predsudkov v súvislosti s veľkými plemenami. V prvom rade ide však o nezvládnuté plemeno, pri ktorých si ich majitelia očividne dobre nepremysleli, čo chcú dať svojim deťom napríklad na Vianoce. V Kone ľuďom sa tieto stereotypy o krvilačných beštiách snažia zmeniť.

„Tie staršie psy sú úžasné, s mladšími ešte burcujú hormóny po kastrácii. Svorka pätnástich psov je pre nás však už skutočne plný stav, aký dokážeme pokryť, aj keď nám naďalej chodia správy a telefonáty. V rámci vychádzok na koňoch nás navštevuje kopec detí, ktoré sa tu učia starať sa o kone a zároveň sa nevyhnú túleniu so psami. Tie ich k tomu takpovediac trochu aj donútia, aj keby nechceli. Mojej dvojročnej dcérke, ktorá tu je so mnou niekedy od rána do večera, vždy kričím, aby si našla pevný bod, keď sa natešené derú z ohrady. Tie psy poznám a viem, že väčšinou bolo ubližované im. Nejako sa aj moje dieťa musí naučiť pretĺcť, aspoň tak to vnímam ja. Učia sa spolunažívať.

Mám sen ponúkať kanisterapiu hendikepovaným deťom – tieto psy sú na to ako stvorené. Na to ale potrebujeme vybudovať jazdeckú školu. Oslovujeme firmy, ponúkame priestory na tímbilding zamestnancom s rodinami, vychádzky na koňoch, možnosť reklamy, uverejnenie ich podpory na našej stránke – aspoň nejaké-malé formy, ako sa podporovateľom revanšovať. Sme nezisková organizácia, ktorá vynakladá obrovské náklady na liečbu a opateru zvierat – aktuálne je pre nás veľmi náročne platiť nájomné za priestory. Tento rok nám trochu pomohli aj 2 % z daní.

Niekedy sa pýtam samej seba, prečo neexistuje nejaká možnosť podpory zo strany štátu, ako takýmto neziskovým hnutiam pomôcť. Konštantne čelíme strachu, čo s nami bude ďalej, kam pôjdeme, ako čo zaplatíme. Viem, že s tým nebojujem len ja. A aj keď sa nás často pýtajú, či niektoré zviera si od nás nemôže niekto vziať, ja by som to už tým zvieratám nedokázala urobiť. Nie po tom, čo prežili s bývalými majiteľmi.“

Článok pokračuje na ďalšej strane: