Eva zachraňuje kone a psy, ktoré ich majitelia pošlú na smrť: Majú v sebe viac lásky, ako viem povedať

A čo také už môže potrebovať kôň?

Eva sa pri spomienke na financie smeje, vraj ide o náhodné plátanie, účty na sekeru, keď budú peniaze neskôr, a pomoc od mnohých donorov a rodičov detí, ktorí si takouto formou predplácajú jazdy do budúcna. Tiež je možné koňa si adoptovať a jazdiť na ňom prednostne. Občas sa nájdu ľudia, ktorí donesú granuly alebo pomôžu so splátkami za napríklad špeciálnu magnetickú deku, ktorú občianske združenie vlastní ako jediné na Slovensku. Tá pôsobí na prekrvenie a rehabilitáciu buniek.

„Kvôli láske k zvieratám som si na seba uplietla bič. Som tu od rána do večera, moje deti sú tu často so mnou – zbieram po zvieratách výkaly, chodím s návštevníkmi na vychádzky a zháňam nejako financie. Jazdiť nemôžeme, kým nevybudujeme jazdiareň.

Zvieratám sa snažíme všemožne pomôcť aj zo zdravotného hľadiska – a máme veľmi tolerantného veterinára. Každý polrok im odoberáme krv pre zistenie nedostatkov vitamínov, picháme im rôzne látky na artrózu, ktoré im regenerujú kĺby. Jeden náš kôň má nádor, ktorý mu vedie cez krčnú tepnu a čaká ho CT vo Viedni a, ak to bude možné, aj operácia. Nedokáže dobre dýchať. Všetko to vyžaduje obrovské náklady, no ja nedokážem žiť inak, ako im pomáhať.“

Kedy si mala naposledy langoš?

Eva je pri zvieratách, obzvlášť koňoch, celý život. Aj keď jej ešte v mladosti diagnostikovali skoliózu a viacero lekárov ju nezávisle od seba varovalo, že ak bude pokračovať v jazdení, skončí na vozíčku, nikdy sa nedala odradiť. Naopak – kúpila si koňa a začala jazdiť ešte viac. Raz však predsa len pracovala aj štyri roky v kancelárii, kde extrémne trpela – údajne dnes vie na 100 %, že so zvieratami si rozumie lepšie ako s ľuďmi.

„Hýbem sa, jazdím, som na čerstvom vzduchu. A driem. Nepohnem sa odtiaľto a pritom neľutujem, že nechodím na žiadne dovolenky. Ak by som šla, aj tak by som si to neužila. Moje srdce je tu s týmito zvieratami. Plne chápem, že nie každý je strelený ako ja a nemusí sa takto chcieť obetovať. Svoje deti ale vychovávam v pevnej viere, že toto im dá niečo viac ako aktuálna instantná doba plná smart zariadení, obchodných centier a konzumu. Teraz sú ešte veľmi malé, aby to pochopili. Aj keď je to niekedy veľmi náročné, aj si poplačem nad tým, akú cestu som si vybrala a čo všetko obnáša, tajne dúfam, že sa mi jedného dňa za toto detstvo poďakujú.

Nie som však ešte úplne stratená a posadnutá. Minulý rok som mala niekoľko mesiacov strašnú chuť na langoš. Ani som sa odtiaľto nehla, vkuse som robila, každý deň od rána, v lete aj do desiatej večer. V júni som na svoje narodeniny zbierala výkaly ako každý iný deň. A vtedy som tresla s vidlami o zem, vzala moje dievčatá za ruky a povedala: ‚Baby, ideme na langoš.‘ “

„A išli sme.“