Martinu z Luxemburska inšpiroval článok na Dobrých novinách. S cukrárom spod Tatier potešili zdravotníkov
Rodenej Levočanke Martine Michlíkovej bolo jej rodné mesto vždy tak trochu pritesné. A tak využila hneď prvú príležitosť, ako okúsiť čosi viac.
Štúdium na Ekonomickej univerzite v Bratislave brala ako dobrý štartovací mostík. „Keďže sa mi po škole nechcelo sedieť v kancelárii, dva roky som pracovala na výletných lodiach. Až následne som sa na štyri roky odsťahovala do írskeho Dublinu a od roku 2008 je mojím domovom Luxembursko,“ začína rozprávanie Slovenka, ktorá pracuje s investičnými fondmi.
Zbierka Slovákov pre košických zdravotníkov
Ani po rokoch nezanevrela na Slovensko. Pravidelne sa sem vracia za rodinou. A taktiež aj pozorne sleduje politickú, spoločenskú a za posledné dva roky tiež covidovú situáciu. Otvorene vraví, že ju teda neteší. „Zdá sa mi, že slovenská spoločnosť je polarizovaná na rozdiel od tej luxemburskej. Denne čítam a sledujem slovenské médiá, lebo ma to zaujíma. Pravidelne klikám na i váš portál, aby som si hlavu odľahčila príjemnými pozitívnymi správami. Takto som naďabila aj na článok o cukrárovi Matúšovi Reľovskom, ktorý už v prvej vlne urobil pekné gesto a zadarmo piekol pre slovenských zdravotníkov. Oslovila som ho ešte koncom minulého roka, či by do toho šiel znova. Bez váhania súhlasil. A tak som zalarmovala spolužiačky z vysokej školy, ktoré sú rovnako rozlezené po svete a urobili sme finančnú zbierku. Pripojil sa k nám i ďalší Slovák žijúci v Luxembursku, ktorého som stretla na jednej charitatívnej akcii, ktorú organizoval,“ hovorí Slovenka žijúca za našimi hranicami.
Keďže Martinin brat Ján Michlík pracuje ako primár na Oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach, má informácie takpovediac z prvej ruky. Oslovila teda priamo košickú nemocnicu, akú pomoc by zdravotníci privítali. „Chýbali im minerálky, ovocie a pod. Takže sme zabezpečili nákup potrebných potravín, Matúš napiekol veterníky a aspoň malým gestom sme im prejavili úctu, podporu a verím, že sme dodali aspoň kúsok energie.“
Jednotvárnosť pre lekárov
To, že išlo o pekné gesto, hovorí aj primár ARO Ján Michlík. „Môže sa to zdať maličkosť, ale ja a moji kolegovia každý podobný prejav vnímame s veľkou vďakou. Dobre nám padne akákoľvek podpora, lebo sme už skutočne unavení z celej situácie. Mám vyše tridsaťročnú prax v anesteziológii a intenzívnej medicíne, ale koronavírusová pandémia je najťažšie obdobie v mojej doterajšej kariére. Skutočne je veľmi náročné pre každého zdravotníka, keď sa musí rozhodovať, ktorému pacientovi dá dýchací prístroj, lebo má väčšiu šancu na vyliečenie ako niekto iný. Túto špecializáciu som si vybral preto, lebo je mimoriadne pestrá. Žiaľ, posledné dva roky ide, naopak, o jednotvárnu prácu z môjho pohľadu, lebo sa zaoberáme len jednou diagnózou. Dovolím si tvrdiť, že hovorím teraz za väčšinu zdravotníkov, keď poviem, že už sa nevieme dočkať, kedy to celé skončí a vrátime sa do normálu, aby sme mohli liečiť aj iných pacientov.“
Článok pokračuje na ďalšej strane:
