Boris a Monika si prenajali krčmu v Osadnom: Smiali sa nám, keď sme vraveli, že sem raz budú chodiť turisti
Niektorí sa nazdávajú, že na východe nič nie je. V Osadnom však tento fenomén vyvracajú stovky domácich i zahraničných turistov počas celého roka. Aj keď nepije, z krčmy chodí vždy posledný.
„Myslím si však, že u nás taký extrém nehrozí. Sme veľmi ďaleko od diaľnice, takmer 200 kilometrov. Ak sem niekto chce skutočne prísť, príde aj po deravej ceste, lebo toto je presne to miesto, kde chce stráviť svoje dni. Jeden náš pravidelný hosť-kamarát, Holanďan, k nám minule prišiel len tak na kofolu a pirohy – zišiel kvôli nám 200 kilometrov z diaľnice. Potom sa vrátil nazad a pokračoval do Bieloruska.
Mnoho Slovákov nám povedalo, že keby nebol Covid-19, ani by im nenapadlo navštíviť Poloniny. A pre nás je tiež ďaleko kamkoľvek. Našťastie nám toho veľa nechýba a odchádzať až tak často nepotrebujeme.“
Rusínov volali „Indiáni východu“
S každým ďalším hosťom sa dozvedia vždy niečo nové o svete. Rokmi si tak budujú priateľstvá a návštevníci sa k nim opätovne vracajú. Keďže sami viac obľubujú poľskú stranu Polonín, Slovákom vedia odporučiť, kam ísť na dobrú kávu, palacinky, výhľady. Slovákom odkrývajú skratky a Poliakom cirkev a Sninský kameň.
„Poliaci nám pripadajú trochu úprimnejší a ústretovejší, čo sa týka poskytovania turistickej starostlivosti. Myslíme si, že sa od nich máme ešte čo učiť. Darí sa im viac, pretože majú niečo ako ‚mŕtve zákony’ – napríklad najnižšia položka ubytovania je spanie na sene. U nás to nikdy zrejme nebude povolené, veď len dvakrát do roka potrebuje každé zariadenie poskytnúť vzorky pitnej vody. Má to svoj dôvod – počas krízy v 80. rokoch bola v Poľsku veľká bieda a fungovalo sa pod heslom: ‚Len ži, podnikaj a od štátu peniaze nepýtaj.‘
Ešte predtým sa v týchto končinách udiala v roku 1947 po druhej svetovej vojne Operácia Visla – etnická čistka, keď časť Bojkosov a Lemkov buď zabili, alebo vysťahovali. Takto vzniklo územie nikoho. Keď sa oblasť začala postupne v 60. rokoch osídľovať, mnohí v tom uvideli príležitosť na dobrý biznis. Ľudia z Varšavy, Krakova a podobne postavili hotely a dnes tam v lete chodieva kopec návštevníkov. Rusínov z našej časti niekedy volali ‚Indiáni východu‘.
Aj naši Poliaci k nám často chodievajú a chcú, aby sme ich učili po rusínsky. Chodia sa sem zdokonaľovať. Patria tu typické výrazy ako ‚Tuto kolo plaču ja!‘ (Toto kolo platím ja!) alebo ‚Nalij šitkom!‘ (Nalej všetkým!) Aj naša ubytovňa sa volá Borovka, podľa piesne, v ktorej sa spieva o tom, ako ľudia do Osadného kedysi chodili zbierať borievky.“
Na „fotolov“ niekedy treba aj šťastie, aj sa vykašlať na nákupy
V Krčme u Borisa strávite zopár minút pri stene s podpismi viac i menej známych Slovákov či zahraničných návštevníkov. Nájdete tu napríklad kadejaké mená od športovcov ako Dominik Hašek cez veľvyslancov Ruska a Izraela, poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a mnohých iných, ktorých pár dnes už nepozná len z televíznej obrazovky.
Pomyselné turistické centrum dnes funguje na báze priameho dialógu, čo znamená, že Boris s Monikou sa chcú so svojimi dočasnými zverencami na ceste za divokými Poloninami pozhovárať zoči-voči. Údajne si však dajú poradiť aj tí, ktorí spočiatku tvrdia, že si najlepšie vychytávky nájdu na internete.
článok pokračuje na ďalšej strane:
