Boris a Monika si prenajali krčmu v Osadnom: Smiali sa nám, keď sme vraveli, že sem raz budú chodiť turisti

„Boli u nás už aj takí, ktorí si vraj tie najkrajšie miesta nájdu sami na Google-i. Toto presvedčenie im opakovane vyvraciame – samozrejme, že na internete získate informáciu, že sa blízko nachádza úzkokoľajka alebo krypta. Nikto na internete vám však nepovie, kde rastie najväčšia jedľa a ako ju nájsť. Alebo kde nájdete jedľu bielu, ktorej šišky rastú smerom nahor. Či z ktorého kameňa sa dá najlepšie vyfotiť kaskády. A pod ktorým sa skrývajú hady.

Niektoré informácie vieme jednoducho len my – sú to tie detaily, pre ktoré sem mnohí cestujú na tzv. ‚fotolov‘. Turisti sú naučení vybehnúť hore a nazad, nevnímajúc cestu a špeciálne detaily. Učíme ich všímať si aj zdanlivo obyčajné veci v lese.

Obzvlášť to platí pri fotení zubrov. V zime zvyknú chodievať na siláž na družstvo, pohybuje sa ich tam približne sedem. Mali sme u nás aj fotografov, ktorí sa ich týždeň snažili nájsť voľne v prírode. Keby boli viac spolupracovali, boli by sme ich bývali poslali ku družstvu. Nie každý si však chce dať poradiť.

My sami sme sa veľmi veľakrát vybrali na ‚fotolov‘ s profesionálnymi fotoaparátmi a nikdy sa nám ich nepodarilo nasnímať. Keď sme sa raz viezli na nákup do Humenného, zubre boli tam – na hostovických lúkach. Z jednej strany kosatce a z druhej ony. Neopísateľné. Na nákupy v Humennom sme sa vykašľali a vrátili sme sa domov pre foťáky.“

Z krčmy chodí vždy posledný, aj keď nepije

Okrem turistických odporúčaní, vtipu a ležérnej jazykovej školy ‚rusnáckeho‘ jazyka si v Krčme u Borisa môžete prezrieť železné predmety z doby prvej i druhej svetovej vojny. Dnes je tu akési mini ‚výstavkové‘ múzeum, pri ktorom sa niektorých exponátov môžete aj dotknúť – doniesli ich predsa aj mnohí osadnícki dedinčania.

„Istú dobu sem chodieval štáb filmárov, ktorých zaujímala prvá svetová vojna. A tak nejako to začalo. Moji susedia a ľudia z dediny mi hovorili, aké majú doma v pivniciach zaujímavé predmety. Tie neškodné, starožitné domáce spotrebiče, sme začali vystavovať na rímse nad kozubom.

Neskôr ich bolo toľko, že sme ich presunuli do samostatnej miestnosti, kde si ich môže prezrieť každý. Patrí medzi ne maselnička, rajbačka, bodáky, gombíky, kaťuša, podkovy. Je to odkaz na to, ako sa v tejto oblasti počas vojen bojovalo. Muníciu, ktorú sme našli v lese, sme však odovzdali pyrotechnikom. Tí sa veľmi tešili, pretože sa do tých častí nevedeli sami dostať.

Táto práca je môj život, obživa, aj moje hobby. A aj keď nepijem, vždy chodím z krčmy posledný. Je to taký náš vtípek.“