Daniela je najlepšou slovenskou zlatokopkou: Na škole ma bavili výbušniny, diplomovku som robila v bani
Región Hornej Nitry, odkiaľ Daniela Múčková pochádza, ovplyvnil jej profesionálne smerovanie i jej netradičný koníček.
Keď sa po bezproblémovom zvládnutí strednej stavebnej školy v Prievidzi rozhodovala, kam ďalej, dá sa povedať, že zvíťazila jej lenivosť. „Nechcelo sa mi učiť na prijímačky na vysokú školu, preto som pokukovala po takej, kde by ma zobrali bez nich. Vyhrala teda banícka fakulta v Košiciach, konkrétne odbor dobývanie ložísk hlbinnej a povrchovej ťažby,“ spomína hneď na úvod na obdobie študentských čias.
Ako jediná žena robila odstrely
Daniela má na vysokú školu len príjemné spomienky. A to nielen preto, že v tom období spomínaný odbor študovali len šiesti – ona a päť mladých mužov. „Bolo to super. So spolužiakmi sme si perfektne rozumeli. Predsa len muži sú menej komplikovaní ako ženy. Na počudovanie ma škola i veľmi bavila. Najradšej som mala praktické predmety, ako napríklad vetranie baní, prípadne prácu s výbušninami a podobne. Aj diplomovku som robila v bani,“ pokračuje Daniela, ktorá sa po škole na sedem rokov zamestnala v kameňolome.
V tom čase bola jedinou ženou na Slovensku i v Čechách na pozícii technická vedúca odstrelov. „Mojou úlohou bolo ich naprojektovanie, vyrátanie hĺbky vrtov a následne množstvo potrebnej výbušniny, zapájanie rozbušiek až po načasovanie odstrelu, aby všetko dopadlo, ako má. Mne sa to, našťastie, vždy podarilo. No niektorí kolegovia mali skúsenosti, že mali všetko nachystané a nakoniec vo finále nespadla ani skala,“ smeje sa tmavovláska, ktorú pri tejto práci najviac stresovalo počasie. Do kameňolomu totiž musela chodiť za sucha, dažďa, pri teplotách dvadsať stupňov pod nulou ale i vtedy, keď teplomer ukazoval tridsaťpäť stupňov v tieni. Podľa vlastných slov ju práca bavila, no napriek tomu si pred dvanástimi rokmi povedala dosť. Je z nej finančná sprostredkovateľka.
Na súťaž sa nedá pripraviť
Dôvod zmeny zamestnania nie je len v tom, že potrebovala zmenu. Ale najmä ten, že pre svoj koníček – ryžovanie zlata potrebovala byť časovo flexibilnejšia. Na otázku, ako sa k netradičnej záľube dostala, odpovedá s úsmevom, že úplnou náhodou. „Priviedli ma k tomu kolegovia ešte počas vysokej školy. Hneď sa mi to zapáčilo. Keď sa mi navyše darilo zlatinky pomerne s ľahkosťou ryžovať nielen pre zábavu, ale i na súťažiach totálne som tomu podľahla,“ vraví Daniela, ktorá vďaka ryžovaniu zlata precestovala takmer celý svet.
článok pokračuje na ďalšej strane:
