Srdce Bohu, ruky ľuďom. Evžen bol roky na ulici, dostal druhú šancu a teraz pomáha ostatným
Naučil som sa v živote brať aj dávať. Sám som žil na ulici a viem, aké je to ťažké, preto chcem pomáhať ostatným, hovorí Evžen, ktorý druhú šancu na život využil naplno.
Evžen Vojkůvka z Ostravy si počas svojho života niekoľkokrát siahol na úplné dno. Zomrela mu mama, keď mal len sedem rokov, nakazil sa detskou obrnou a desať rokov žil na ulici. Svoj príbeh rozprával nie len študentom, médiám, ale aj aktivistom v Londýne či politikom v Bruseli. Jeho najväčším snom je, aby sa ľudia prestali k ľuďom bez domova obracať chrbtom.
Neľahký osud dieťaťa
„Srdce Bohu, ruky ľuďom,“ to je heslo 70-ročného Evžena, ktorý si prežil to, čo len málokto. Narodil sa v roku 1951 v Novom Jičíne, no už keď bol batoľa, nebolo niečo v poriadku. Pre Patriot Magazín spomínal, že si jeho mama všimla, že jej novorodeniatko nepohybuje jednou nohou. Verdikt lekárov v Brne znel jasne – detská obrna. Práve Evžen bol jeden z posledných dvoch výskytov detskej obrny v tejto oblasti Českej republiky. Následky tejto prenosnej choroby si so sebou však nesie celý život.
Prvých sedem rokov svojho života prežil ako obyčajné a milujúce dieťa, a to aj keď sa mu narodila mladšia sestra. Prvá veľká rana v živote oboch detí prišla, keď ich mamu zabil elektrický prúd kvôli pokazenej práčke. Evžen mal vtedy len sedem rokov, jeho sestra päť. Otec ich na čas odsťahoval k starým rodičom blízko poľských hraníc, kde podľa spomienok Evžena zažili idylu.
Otec si ich zobral späť, keď získal byt. Ako pribúdali roky, skĺbenie práce a výchovy dospievajúcich detí a telesne postihnutého Evžen, zvládal čoraz menej. „Chodili sme na obedy a večeru do krčmy, pretože doma nezvládal variť. Otec tiež dosť pil a býval potom podráždený. Ťažko sme to ako deti niesli, ale dnes sa tomu nedivím. Bolo toho naňho veľa,“ priznal úprimne pre Patriot Magazín Evžen, ktorý mal aj kvôli tejto skúsenosti celý život odpor ku alkoholu.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/Pragulic/photos/gm.269254123819427/1765923123462262/
Cesta na dno
Evžen sa vyučil vďaka organizácii pre hendikepovaných za mechanika a po škole si našiel prácu v prvej vtedajšej chránenej dielni. Vytváral súčiastky pre zosilňovače, magnetofóny či gramofóny a bol natoľko dobrý až sa stal majstrom výroby. Keď mal však 24 rokov, stal sa úplnou sirotou. Smrť otca, ktorý zomrel na rakovinu, dnes považuje za najhoršiu etapu svojho života. So sestrou boli veľmi mladí a už nemali ani jedného rodiča. Všetky životné prekážky tak museli prekonávať úplne sami.
Vytrhnutím z krutej reality bol rehabilitačný pobyt, kde sa zamiloval do svojej budúcej manželky. „Mala dve deti z predchádzajúceho vzťahu a sestra hovorila, že to nedopadne dobre, ale ja som nechcel nič počuť,“ spomínal. Manželka sa nasťahovala k nemu do bytu a päť rokov si žili šťastný novomanželský život. Po revolúcii však prišiel Evžen o prácu a museli žiť len z jeho invalidného dôchodku. Zhoršovala sa nie len finančná situácia, ale aj vzťahy v rodine. „Nakoniec sme sa rozišli a ja súhlasil s prepísaním bytu na ženu,“ uviedol Vojkůvka s tým, že vtedy začala jeho cesta na dno.
Článok pokračuje na druhej strane:
