Slávnej huslistke sa v koncentráku klaňali aj esesáci. Vďaka hudbe zachránila pred smrťou desiatky nevinných

Väzenkyňa, ktorá viedla zoznam ľudí, v nej však spoznala slávnu umelkyňu a upozornila na to aj Mengeleho. Ten ju odovzdal do rúk vrchnej dozorkyne, ktorá hľadala ženské hudobníčky do svojej táborovej kapely, ktorá mala ráno hrať väzňom do pochodu na prácu a večer mala zabávať nacistických dozorcov.

Ideou totiž bolo, že kapela má pozdvihnúť morálku väzňov. Mala vraj priaznivo pôsobiť na ich prevýchovu v duchu nacistickej ideológie, napokon však bola hudba používaná na trápenie. Ľudia museli po návrate z ťažkej práce pochodovať do rytmu tak dlho, ako sa to páčilo dozorcom. Ak niekto od hladu či vyčerpania spadol na zem, čakala ho bitka či smrť. Všetci hudobníci nosili krikľavé uniformy, aby v dave väzňov vynikli. Jednou z nich sa stala aj Alma.

Koncert pre novoprišelcov

Vedúca ženského tábora poverila Almu, aby bola dirigentkou orchestra. Jednou z jej úloh bolo hrať vystúpenia pre väzňov, ktorí prišli transportom. „Á! Tu je naša nenahraditeľná dirigentka ženského orchestra, Frau Rosé. Sú tu nejakí Rakúšania? Nejakí milovníci hudby? Ja som jedným z nich. Ak viete niečo o hudbe, tak ju isto poznáte. Stále nemôžem celkom uveriť, že sa k nám Frau Rosé rozhodla pridať, aby pozdvihla ducha nielen našich statočných dozorcov, ale aj väzňov. Počuli ste, ako jej dievčatá hrali uvítací pochod na rampe. Zatlieskajte jej! Nuž? Prišla sa spýtať, akú hudbu by ste si chceli dnes večer vypočuť. Áno, novoprišelcov tu v prvý večer vždy vítame koncertom,“  hovoril pred jej vystúpením veliteľ stráži Franz Hössler, ktorý ovinul Alme ruku okolo ramien a obrátil ju k davu.

Bledá a chvejúca sa huslistka sa usmiala na tváre okolo seba a prehltla slzy. Snažila sa nevyzradiť Hösslerovo divadielko. Bola to pekelne ťažká úloha - mala hrať esesákovu podlú hru proti vlastným, no nemala na výber. Keby ho zradila a zakričala na nich, aby bežali o dušu, prišli by ihneď o život. Alma to dobre vedela, preto sa na nich len bezmocne a zúfalo usmievala cez slzy.

Kapela mohla zachraňovať životy

„Oblečená v teplom vlnenom kabáte farby ťavej srsti, ktorý strhli z pliec nejakej parížskej milovníčke módy, so zladenou šatkou, čo jej zakrývala lesklé čierne vlasy, vo vysokých čižmách a dokonca v  pančuchách; bola skrátka presne tým, čo potreboval ukázať znepokojenému davu. Vidíte? Takto dobre sa staráme o našich väzňov,“ opísala situáciu Ellie Midwoodová v knihe Huslistka z Osvienčimu. Noví väzni, upokojení uhladeným vystupovaním dôstojníka SS a väzenkyňou, ktorú tak otcovsky objímal okolo ramien, si aspoň na moment mysleli, že nie sú na zlom mieste.

Alma však túto hru odmietla hrať. „Môžu ma zabiť, no hrať ma neprinútia,“ hovorila najprv. Rýchlo si však uvedomila, že táto neľahká pozícia môže zabezpečiť vyhladovaným dievčatám z jej baraku porcie navyše, a tak ich chrániť pred smrťou. Alma postupne naberala do kapely skúsené hráčky predovšetkým z radov židovských väzenkýň. Problém nastal s členkami kapely, ktoré už nedokázali s novými hudobníčkami držať krok. Ako spomínala členka orchestra, čelistka Anita Lasker-Wallfischová: „Alma dobre vedela, že ak sa jej nepodarí vytvoriť prijateľnú kapelu, ideme všetci do plynu.“ Prepustiť niekoho z kapely by však znamenalo jeho okamžitú smrť. Rosé teda síce slabšie hráčky vyradila z orchestra, avšak ponechala si ich po svojom bloku ako asistentky či textárky len preto, aby ostali nažive.

Všetky hudobníčky museli hrávať novým väzňom, čo boli tie najhoršie momenty v ich živote. „Hrali sme a slzy nám tiekli po tvári. Videli sme tam veľa zlého, ale toto bolo to najhoršie, pretože bol človek taký bezmocný. Nemohli sme tým ľuďom pomôcť a vedeli sme, že idú do plynu. A my sme tam museli stáť a hrať im do kroku,“ spomínala akordeonistka Esther Bejaranová.

Židovka, ktorá očarila aj beštie

Článok pokračuje na druhej strane: