Klimatické zmeny nevyriešime sadením stromov: Firmy si tým zlepšujú imidž, no stromy nie sú to isté ako les

Veľa z týchto vecí sa pritom vie už veľmi dávno, len je to niekedy ťažké dokázať dátami. Už v čase, keď sa začínalo so smrekovými monokultúrami, pred tým varovali odborníci. Čítal som si aj zborník z lesníckej konferencie zo 60. rokov, kde boli prezentované naozaj pokrokové myšlienky, ktoré ak by sa boli vtedy aplikovali, tak by sme dnes nemuseli riešiť plošné odumieranie ‚polí na drevo‘.

V takých momentoch si hovorím, že čo to tu my, výskumníci, vôbec ešte riešime – dávno vieme, ako by sme sa mali k lesu správať a napriek tomu to nerobíme. Problém ale zjavne nie je v nedostatku znalostí. Skôr v neschopnosti spoločnosti dostať ich do praxe.“

„To, že sme závislí na prírode a technológie nás samy o sebe nezachránia, je fakt a nič s tým nespravíme. Sme súčasťou prírody a sme na nej závislí. Mali by sme sa teda posnažiť obnoviť ju do prírodného stavu. Rezonuje to už aj medzi bežnou populáciou. Väčšinou je ten záujem povrchný – ľudia majú pocit, že kým, obrazne povedané, nehorí, tak máme dosť času. Problém je, že v momente, keď všetci skutočne a tvrdo pocítime dopady klimatickej zmeny na vlastnej koži, bude pravdepodobne neskoro na opatrenia.“ Ondrej Kameniar

Pôvodné lesy

Podobné myšlienky viedli Ondreja k tomu, aby začal konať aj inak než len prostredníctvom vedy a výskumu. Dnes hovorí, že aktivistická angažovanosť je v tomto prípade nevyhnutná. Problém nie je v tom, že by nemali odborníci dostatok znalostí ohľadne problematiky. Začal sa realizovať v občianskej iniciatíve My sme les, ktorá prispieva k tomu, aby sa o týchto témach viac hovorilo, aby sa dôležitosť ochrany lesov šírila do povedomia verejnosti a aby sa aj reálne zlepšoval stav lesov, predovšetkým v našich národných parkoch.

Pri rozhovore Ondrej pripomína, že prírodné lesy tvoria akúsi zelenú infraštruktúru krajiny. Takéto lesy viazaním uhlíka z atmosféry spomaľujú nástup klimatickej zmeny, no zároveň nás pripravujú na už nevyhnutné dôsledky klimatickej zmeny. Tie začíname vidieť už dnes: na jednej strane neobvyklé suchá, na druhej extrémne prívaly dažďa. Prírodný les tieto extrémy dokáže efektívne tlmiť: chráni nás pred povodňami aj suchami. V ťažbou zničených oblastiach, ako napríklad Demänová, Liptovský Ján či Jasná, sú povodne už teraz veľmi časté a s postupujúcou klimatickou zmenou to bude len horšie.

„To, čo sa robí s lesmi, nemá zmysel ani z ekonomického hľadiska. V skutočnosti je to tak, že ak sa dnes vysadí smreková monokultúra, takmer so 100 % šancou sa nedožije dospelosti, ale bude predčasne, s malým alebo žiadnym ziskom, vyťažená ako kalamita. Jedna časť problému je vplyvom nesprávneho hospodárenia ochudobnená pôda a druhou je klíma – tá je v úplne inom stave, ako keď sa s moderným lesníctvom pred niekoľkými storočiami začínalo. Všetko nasvedčuje tomu, že sa musíme posunúť od vnímania lesa ako zdroja dreva k lesom, ktoré zabezpečujú naše prežitie na tejto Zemi, s malým bonusom vo forme drevnej suroviny.

V iniciatíve My sme les veríme, že časť lesov by mala byť chránená, a to úplne bez ťažby (aj poľovania a výstavby). Ak sa ťaží citlivo, dá sa zachovať veľká časť biodiverzity a ekologických funkcií. Vždy je to ale len časť. Akákoľvek ťažba má na les negatívny vplyv. Potrebujeme mať čo najviac lesov v úplne prírodnom stave a zvyšok by mal byť citlivo obhospodarovaný. Biodiverzita, pestrosť života, je kľúčovou vlastnosťou aj pre samoregeneračnú schopnosť lesov.

Keď je celá dolina vysadená jednodruhovým a rovnovekým porastom, víchrica to celé vyvráti alebo to zožerie lykožrút, les sa nemá, ako obnoviť. Musia tam prísť zaplatení ľudia a vysadiť to. Ak sú tam pôvodné pestré lesy a príde silný vietor či lykožrút, vždy zabijú len časť stromov – napríklad lykožrút neuškodí bukom a jedliam, ale ani mladým smrekom. Les sa obnoví sám, úplne zadarmo.

Ak sú pomedzi umelo vysadené monokultúry zachované zvyšky prírodného lesa, tieto zvyšky dokážu zabezpečiť ‚sprírodnenie‘ okolitých monokultúr. Napríklad v Tichej a Kôprovej doline, ktoré boli v minulosti z veľkej časti premenené na monokultúry smreka, sa už 17 rokov do lesa nezasahuje. Tie monokultúry sa teraz vďaka viacerým zvyškom pralesov, ktoré sa v dolinách zachovali, vracajú do pôvodného stavu. Takže má zmysel chrániť aj takéto čiastočne zmenené územia. Regeneračná sila prírody je veľká.“

Národné parky máme iba na papieri

Hlavnou témou občianskeho združenia My sme les sú slovenské národné parky, v súvislosti, s ktorými spustili aj nedávnu kampaň Osloboďme národné parky. Členovia združenia vravia, že tie naše sú národnými parkami iba na papieri, pretože aj keď máme päť stupňov ochrany, v treťom sa hospodárilo v hrubých črtách rovnako ako všade inde. Vo vyšších stupňoch ochrany boli bežne povolené kalamitné ťažby, čo sa podľa Ondreja často zneužívalo. Boli vyznačované aj tam, kde žiadna kalamita nebola.

„V rámci združenia chceme mať národné parky a prírodu bez ťažby. Mali by sme les vnímať nie výlučne cez lesnícke, produkčné kritériá, ale tie ekologické. Všade v civilizovaných krajinách znamená národný park niečo prírodné a nie pole na drevo. My sa snažíme o to, aby sme sa priblížili štandardu podľa noriem IUCN – Medzinárodnej únie pre ochranu prírody, podľa ktorých je národným parkom zóna s minimálne 50 % prísne chránených lesov a s vyhliadkou na 75 %.

článok pokračuje na ďalšej strane: