Klimatické zmeny nevyriešime sadením stromov: Firmy si tým zlepšujú imidž, no stromy nie sú to isté ako les

Nedávno sa podarila významná vec – prešiel návrh novely zákony, aby k 1.4.2022 prešli štátne pozemky pod Ministerstvo životného prostredia. Doteraz boli v správe Ministerstva pôdohospodárstva. Ten stav, aký tu doteraz máme, bol chaosom a nelogickým rozdelením právomocí v chránených územiach. Hlavné slovo mali doteraz obhospodárovatelia lesa, ktorí spadajú pod Ministerstvo pôdohospodárstva a úrady životného prostredia (pod Ministerstvom vnútra).

Správy národných parkov (pod Ministerstvom životného prostredia) dokázali ovplyvniť len veľmi málo. Inými slovami, všetko bolo dôležitejšie ako ochrana prírody. Teraz by sa to malo zmeniť. No je to len začiatok – bude potrebné urobiť množstvo ďalších vecí, predovšetkým zonácie jednotlivých chránených území, v ktorých sa jasne vymedzí, kde sa čo môže robiť.“

Mäkký cestovný ruch

Ondrej hovorí, že národný park by mal byť miestom, odkiaľ ľudí nechceme vyhnať, ale naopak – dostať ich tam rozumným spôsobom. Dobrým spôsobom, ako sa dá na území zarobiť a zároveň ho nezničiť, je rozvíjanie mäkkého cestovného ruchu: ten nevyžaduje výstavbu zjazdoviek, lanoviek a podobných turistických vymožeností. Jeho cieľom je minimalizovať vplyv na prírodu a naučiť ľudí niečo o nej do hĺbky. So zmenou zamerania z lesného hospodárenia na mäkký cestovný ruch sú spojené aj obavy z budúcnosti pracovných miest, na čo Ondrej odpovedá príkladmi zo zahraničia.

„Osobne som bol v nemeckom národnom parku Hainich, ktorý bol predtým lesným závodom. Odkedy oblasť vyhlásili za národný park a začali fungovať na princípoch prírodného turizmu, vytvorili sa tam desiatky nových pracovných miest, stúpla životná úroveň, vracajú sa tam ľudia. Podobne je to na Šumave či v Bavorskom lese a vlastne kdekoľvek sa pozriete.

Ani u nás ľudia nemusia prísť o prácu – len budú robiť niečo iné a postupne sa preškoľovať na nový systém. Nikoho nevyhodia len preto, že sa územie vyhlási za národný park. Stále bude potrebná aj manuálna práca, napríklad v zónach s lesníckymi zásahmi pre zlepšenie stavu biotopu. Rovnako nezanikne ani ťažba dreva, len sa človek bude musieť posunúť trebárs o 15 kilometrov ďalej. Ja sám som vyrastal v lesníckej rodine a môžem povedať, že je určite príjemnejšie sprevádzať turistov celý deň po lese, ako sa mordovať s motorovou pílou a každý deň riskovať zmrzačenie alebo stratu života.“

Najvzácnejší druh ďatľa na Slovensku

Vo svojej dizertačnej práci skúma vplyv prírodného narušenia na vtáčie spoločenstvá skúmaním prirodzenej dynamiky lesa bez zásahov. V praxi to znamená, že má v pralesoch výskumné plochy, kde sa najprv pomocou analýzy vývrtov zo stromov zistí história narušení (vetrom a lykožrútom) a zmerajú sa rôzne aspekty štruktúry lesa.

Takto vedia zrekonštruovať, čo sa v lokalite dialo aj pred 300 rokmi. Napríklad, že v danej oblasti bolo v istom čase silné narušenie, pri ktorom vyvrátilo 50 % stromov. Na plochách, kde majú takto zmapovanú históriu prírodných narušení, Ondrej chodil skoro ráno zaznamenávať vtáky, ktoré sa tam vyskytujú.

„V lese všetko funguje ako veľká mozaika. Dieliky sa však stále menia. Niekde vietor vyvráti strom, príde lykožrút, priláka to vtáky, ktorým takýto biotop vyhovuje. Vedľajšia časť lesa, ktorú táto kalamita nepostihla, je domovom pre iné živočíchy. To všetko je súčasť prirodzenej dynamiky lesa.

Niektoré druhy vtákov, napríklad vrchárky a kolibkáriky, vyslovene potrebujú takéto narušenia – na otvorených plochách lovia hmyz, prípadne nachádzajú vhodné miesta na hniezdenie. Medzi tieto druhy patrí aj náš najvzácnejší ďateľ trojprstý, ktorý na hniezdenie potrebuje mŕtve stojace stromy a stromy napadnuté lykožrútom ako zdroj potravy. Iné druhy, napríklad králiček ohnihlavý a zlatohlavý, naopak potrebujú stojace, vetrom a lykožrútom nie príliš poškodené porasty.“

Veda je niekedy preceňovaná, príroda je emočno

Dlhodobý proces a boj, ktorý niekedy trvá aj celý život, pozná mnoho vedcov i ochranárov. Ondrej na záver spomína odhodlanie, no i vyčerpanie či znechutenie z toho, aké sú reakcie na ich snahy ochrániť slovenskú prírodu.

„Chvíľami som naozaj demotivovaný, najmä keď nejaký populistický politik prekrúti naše tvrdenia, aby si nahnal politické body na nenávisti voči nám a čomukoľvek, čo súvisí s ochranou prírody. Toto ale nie je ten prípad, keď sa môžeme uspokojiť, že ak nám niečo nevyjde teraz, podarí sa to o dvadsať o rokov. Nám všetkým ide o čas – vedci varujú, že ak v najbližších rokoch výrazne nezmeníme náš prístup k planéte, už bude pravdepodobne neskoro.

Vyššie teploty, suchá, povodne a extrémne búrky natoľko narušia naše prostredie, že civilizácia, ako ju poznáme, zanikne a spustia sa kaskádovité reakcie, ktoré budú situáciu ďalej sami od seba ďalej zhoršovať. Mnohí hovoria v prípade tohto scenára aj o reálnej hrozbe úplného zničenia života na Zemi. Sú vedci, ktorí zastávajú názor, že v tejto špirále k úplnej deštrukcii už sme. Keď vidím pomalosť zmien k lepšiemu, ba až popieranie toho, že nejaké zmeny vôbec treba urobiť, je mi z toho úzko.

Na druhej strane – človek, ktorý stratí nádej, toho už veľa zmeniť nedokáže. Preto sa snažím udržovať si istý odstup. Nedejú sa len zlé veci a je dôležité popri realistickom vnímaní tých problémov zameriavať pozornosť aj na riešenia a dobré správy. Myslím si, že doterajší systém fungovania spoločnosti je už v mnohých ohľadoch taký nahlodaný, že funguje už len zo zotrvačnosti a v blízkej dobe sa všetko výrazne zmení.

Úloha prírody je v našej budúcnosti čoraz jasnejšie na obzore a toto poznanie sa začína pretavovať aj do ekonomiky, čo je kľúčové. Dúfam, že nebude neskoro. V podstate je doba, v ktorej máme možnosť žiť, veľmi fascinujúca – stojíme pred úlohami a možnosťami takých rozmerov, ako ešte žiadna generácia pred nami. Berme to ako výzvu a príležitosť posunúť sa ako ľudstvo niekde ďalej.“