Najlepšia opatrovateľka v Rakúsku cestuje do práce 13 hodín: Z nášho platu som deťom nemohla dopriať vzdelanie
Emília Kmecová pred rokmi nevedela ani ceknúť po nemecky, no mala odvahu: „Vystriedala som niekoľko rodín, no vždy som mala šťastie na ľudí.“
Slovenské opatrovateľky sú už roky v susednom Rakúsku doslova fenoménom. Jednou z vyše dvadsaťtisíc žien, ktoré pravidelne dochádzajú za prácou cez celé Slovensko, je aj pani Emília Kmecová. „Prvýkrát som si kufor za zárobkom do cudziny balila pred vyše šestnástimi rokmi. Dôvodom boli financie. Deti som už mala odrastené a chceli študovať. Žiaľ, z platu, ktorý som zarábala na východnom Slovensku, odkiaľ pochádzam, by som im vzdelanie nemohla dopriať,“ uvádza obyvateľka dedinky Soľ neďaleko Vranova nad Topľou.
Spomína si ešte na pocity, keď sa prvý raz lúčila so svojou rodinou? „Akoby to bolo dnes. Veľmi som sa bála. Nevedela som totiž ani slovo po nemecky. Ale túžba zabezpečiť moje ratolesti do budúcnosti a vidina lepšieho života ma hnali vpred,“ odpovedá.
Stará sa o bývalú učiteľku
Za tie roky vystriedala starostlivá žena niekoľko rodín. I keď je verejne známe, že mnohé Slovenky nemajú šťastie na rakúske rodiny, lebo si z nich cudzinci robia doslova slúžky, pani Emília má len opačné skúsenosti. „Rodina, v ktorej som zakotvila prvý raz, súhlasila s mojím príchodom i napriek tomu, že medzi nami bola jazyková bariéra. Boli mimoriadne zhovievaví, trpezliví,“ hovorí pani Emília.
„Kým som pochytila aspoň základné frázy a naučila sa niečo v nemčine, dorozumievali sme sa so slovníkom v ruke, ďalej rukami – nohami a najmä srdcom,“ usmieva sa východniarka, ktorej dnes cesta z domu do práce trvá takmer trinásť hodín. Cestuje totiž do rakúskeho Linzu. Práve tam býva pani Ingrid, o ktorú sa stará. I keď jej zdravotný stav je mimoriadne komplikovaný a tým pádom robota náročná, nemenila by ju.
„Bola učiteľkou, ale keď mala 66 rokov, dostala Lewy Body demenciu. Nerozpráva, komunikuje jedine očami, taktiež sa ani nehýbe. Potrebuje dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť. Máločo je, nechce piť. Nakŕmiť ju si vyžaduje poriadnu trpezlivosť. Je úplne bežné, že pri nej aj hodinu sedím, aby som do nej dostala deci tekutín a nejaké jedlo. Každou lyžicou sa obávam, aby sa nezadusila,“ opisuje svoju prácu Slovenka, ktorá býva u svojej klientky, čiže sa tiež stará o chod domácnosti.
Obyčajná žena z dediny sa dokázala uplatniť za hranicami
Pani Emília je už po rokoch v cudzine unavená nielen z komplikovanej práce, ale i z cestovania. Neraz mala úmysly, že to chcela vzdať. Nakoniec vydržala. A od minulého roka má novú motiváciu, respektíve nakopnutie do ďalšej práce. Spomedzi tisícky opatrovateliek totiž získala v Rakúsku ocenenie. „Každoročne sa tam uskutočňuje súťaž, kde môžu rodiny prihlasovať opatrovateľky, ktoré sa starajú o členov ich príbuzných. Aj Ingridina dcéra Judith tak urobila. Hoci sa pri jej mame striedame dve, do súťaže poslala len môj príbeh.“
článok pokračuje na ďalšej strane:
