Klaviristka Yaara Tal sa vracia domov do Košíc. Z Osvienčimu a Pochodu smrti sa vrátila len jej mama

V apríli 2022 sa izraelská klaviristka Yaara Tal s československými koreňmi konečne dostane domov. Stane sa tak pri uložení Kameňov zmiznutých, tiež známych ako Stolpersteine, v historickom centre Košíc. Ide o prvé Kamene zmiznutých v Košiciach – na Slovensku ich nájdeme približne 200, v Európe 70 000.

Prastarý otec dochádzal na čermeľské farmy na električke

Príbeh začína pri Yaarinom prastarom otcovi, Markusovi Ungarovi, so židovským menom Mordechai, ktorý sa narodil v Rakúsko-Uhorsku v roku 1861 pravdepodobne v obci Čaňa. Spolu s manželkou Rebekou Atlas vychovali deti Szerenu, Fanny, Helen, Herminu, Henrika, Emanuela a Berthu na farme neďaleko centra Košíc. Markus pracoval ako manažér fariem pre istého židovského vlastníka pozemkov, pána Bergera, v dnes rekreačnej časti lesného údolia Čermeľ. Už na prelome 20. storočia cestoval v modernom štýle z košickej Hlavnej ulice do Čermeľa na električke.

Fanny bola starou mamou Yaary, ktorá po svadbe s Benjamínom Boruchom Sontagom porodila v roku 1923 ich jedinú dcéru Miriam, Yaarinu mamu. Boruch nečakane zomrel, keď mala Miriam iba tri týždne. V tom čase v Košiciach ostala Fanny ako jediná zo súrodencov, aby sa postarala o svojich rodičov. Ostatní súrodenci sa odsťahovali do Ameriky a Palestíny. Tento čas žili spolu v Čermeli na farme, v pokojnom prostredí prírody so zvieratami a v mierumilovnej atmosfére multikultúrnych Košíc. Fanny Ungarová sa okolo roku 1921 presťahovala na Šrobárovu ulicu (dnes Alžbetinu), len pár krokov od Dómu svätej Alžbety.

„Po presťahovaní sa do centra mesta žila Fanny s Miriam v dome na dnešnej Alžbetinej ulici, kde Fanny prevádzkovala malú reštauráciu s jednoduchým jedlom a pekárňou. Toto miesto sme až nedávno našli v archívoch s označením bodega – dovtedy som o ňom vedela len z rozprávania, bez dôkazu či fotky. Zo slov mojej mamy viem, že babička piekla napríklad chlieb bez soli pre svoju stálu klientelu, ktorá mala špeciálnu stravu. Bodega sa nachádzala priamo pod ich bytom.

Mama predo mnou Košice vždy nazývala domovom, aj keď od roku 1949 žila v Izraeli. Domov pre ňu znamenalo miesto, odkiaľ pochádzala. Z jej rozprávania viem, že na Slovensku pred vojnou žili spolu s Fanny a priateľmi (Židmi i Nežidmi) v mieri – chodievali do kina, kúpali sa v jazerách, hovorili plynulo niekoľkými jazykmi a vzdelávali sa na vysokej úrovni. Po vojne jej po zvyšok života chýbala európska atmosféra, kultúra a jazyk. Nikdy som sa však na Košice nepýtala viac – nechcela som ju raniť prílišnými otázkami. Je to syndróm druhej generácie – nechceli sme nadmerným vyzvedaním ubližovať rodičom, ktorí prežili holokaust.“

Ak sa chcete prebiť životom, potrebujete lásku

Miriam sa v bodege zoznámila so svojím budúcim manželom Itzákom (Itzu) Kesztenbaumom, ktorý pochádzal z malej dediny Vylok neďaleko Mukačeva. V tom čase bolo zvykom posielať deti vo veku z veľmi chudobných rodín do väčších miest za prácou. Itzu chodieval do bodegy, kde Miriam pomáhala Fanny. Šlo skôr o neopätovanú lásku – Miriam, v tom čase už zasnúbena, mala pre svoju budúcnosť iné plány.

Fanny s Miriam mali na vtedajšiu dobu pomerne výnimočne pevný vzťah, čo je zrejmé aj z historických fotografií rodiny, na ktorých stojí dvojica blízko seba. Yaara uvádza, že formu blízkosti svojej mamy a starej mamy sa dá spojiť so snahou prebiť sa v meste a v podnikaní uprostred diania a napätia nadchádzajúceho konfliktu.

Prvé roky vojny v Košiciach, ktoré prepadli Maďarsku v roku 1938 po Viedenskej arbitráži, neboli pre Židov také hrozivé ako v severnejších častiach Slovenska. Miriamin snúbenec narukoval do Ruska, kde zahynul. Pred deportáciami sa Fanny snažila svoju dcéru ukryť v neďalekých horách, kde ju však odhalili a poslali naspäť do Košíc. Odtiaľto dvojica putovala pravdepodobne v roku 1944 do košického geta, odkiaľ ich vlakom spolu s mnohými ďalšími transportovali do Osvienčimu II – Birkenau. Z Košíc a okolitých obcí deportovali do koncentračných táborov približne 15 000 ľudí.

„Myslím si, že blízky vzťah mojej mamy a starej mamy bol nevyhnutný pre prebitie sa životom. Dnes by sme túto blízkosť vnímali možno inak. Verím, že k sile potrebujete lásku, a to akúkoľvek. Ony dve mali jedna druhú. Z rozprávania viem, že počas Pessahu v gete sa im podarilo osláviť sviatok v tajnosti a veľkom nebezpečenstve spolu s našou rodinou Feldmanovcov – dodnes neviem, ako sa to podarilo uskutočniť. Krátko na to ich deportovali do Osvienčimu II – Birkenau. Hneď na rampe ich rozdelili. Moju starú mamu postihol rovnaký osud ako mnohých starších, chorľavejších. Pri selekcii sa videli poslednýkrát v živote.“

„Myslím si, že blízky vzťah mojej mamy a starej mamy bol nevyhnutný pre prebitie sa životom. Dnes by sme túto blízkosť vnímali možno inak. Verím, že k sile potrebujete lásku, a to akúkoľvek. Ony dve mali jedna druhú.“ Yaara Tal