Klaviristka Yaara Tal sa vracia domov do Košíc. Z Osvienčimu a Pochodu smrti sa vrátila len jej mama
Prerozprávaný príbeh rodiny Ungarovcov, doplnený o Yaarine spomienky, odkrýva jeden z mnohých podobných výpovedí židovských rodín československého holokaustu.
Modreli jej prsty po zvyšok života
Miriam prežila Osvienčim pravdepodobne vďaka vzdelaniu. V tábore ju zamestnali ako sekretárku pre administratívne práce. Chodievala tiež do továrne na ihly a kov. Na sekretariáte pracovala s dátami, ktoré boli z tábora posielané do Nemecka – bola teda pravdepodobne svedkom množstva informácií a čísel toho, čo sa v tábore dialo. Keď sa v januári 1945 blížili osloboditelia, SS-áci zajatcov vyhnali na Pochod smrti. Miriam prežila aj tieto drsné podmienky, kedy museli všetci pochodovať v snehu a každého, kto len na chvíľu nevládal alebo zastavil, bez milosti zastrelili.
„Po celý zvyšok života, ktorý strávila v Izraeli, mrzla, len keď sa trochu ochladilo. Modreli jej prsty na rukách a nohách, aj keď nebola skutočná zima. Bolo to poznačenie z minulosti z extrémnych podmienok z Pochodu smrti. Raz mi povedala, že pri krátkej prestávke počas pochodu jej akýsi dedinčania darovali kúsok jablka – čo bolo prísne zakázané. V tom momente jej napadlo: ‚Ach, koľko vitamínov teraz príjme moje telo, po tom všetkom čase v tábore!" Dokážete si niečo také vôbec predstaviť?“
Do Izraela si vzali Freudov Výklad snov
Tento príbeh je poskladaný z toho mála informácií, ktoré sa Yaare o živote svojich predkov podarilo zistiť alebo vypočuť si. Aj keď sa nikdy nepýtala. Nie je plný detailov, presných informácií, dátumov, ani mien. Za nejasnosťami je však celkom jasná a pochopiteľná odpoveď: nepýtať sa, nechcieť sa pýtať, neublížiť tým, ktorí si vytrpeli absurdno, úplne nezlučitelné s ľudskosťou. Analogicky takto odkazuje aj na nový život, ktorý jej rodičov čakal po opätovnom stretnutí a v novom, vysnenom izraelskom štáte.
„Z bodegy/pekárne, kde sa v podstate začal môj život, sa po vojnových zážitkoch moji rodičia vrátili späť do Košíc. Myslím si, že mama stále dúfala, že v Košiciach nájde Fanny. Nevidela predsa na vlastné oči dôkaz jej smrti. Samozrejme sa tak nestalo. Aj keď môj otec nebol v koncentračnom tábore, ale pravdepodobne v maďarskom prápore, unikol z neho tesne predtým, než sa aj v ňom začalo s vyhladzovaním. Neskôr až do konca vojny slúžil s partizánmi a zrejme aj v československej armáde. V Košiciach sa s Miriam stretli obaja osamelí a krátko na to sa zosobášili v Prahe. Môj brat sa narodil ešte v Tepliciach – odtiaľ putovali cez celú Európu do novozriadeného Izraelského štátu pre Židov, kde ich čakal nový začiatok.
Rodičia si z Košíc nepriniesli len bolesť a utrpenie holokaustu. Prišli so vzdelaním, schopnosťou plynule sa vyjadrovať v niekoľkých jazykoch, prebiť sa akoukoľvek situáciou a vážiť si život so všetkým, čo prináša. Z Československa si do nového izraelského bytu priniesli Freudov Výklad snov i knihy od Korolenka a Makarenka. Ani jeden nemal univerzitné vzdelanie a ani neviem, či sa im podarilo dokončiť strednú školu. Ich predvojnové učenie však bolo na vysokej úrovni a životom sa vedeli hýbať s vynikajúcou schopnosťou chápať súvislosti.“
V Izraeli smútok nebude zastierať oči a brániť na ceste k úspechu
Novovzniknutý štát privítal v roku 1947 občanov z krajín celého sveta. Ideologické nastavenie pre znovuzrodených Izraelčanov znamenalo zahodiť utrpenie, hrôzy minulosti a holokaustu, sentiment, zraniteľnosť a všetky známky zjavnej bolesti. Hlavným poslaním sa stalo žiť pre sny a ciele a zdôrazňovať vlastnú silu. Objavovať možnosti sveta, byť odvážny/a a môcť dokázať všetko, čo si človek v novom svete zaumieni.
„Títo ľudia nemohli žiť v Izraeli svoju európsku minulosť. S novou atmosférou, prostredím a kultúrou sa opäť narodili do krajiny, kde sa žilo pre daný moment a prítomnosť. To minulé by ich iba ťažilo – spoločnosť nezaujímalo neutíchajúce trápenie. Mohlo vás spomaliť, zaseknúť na mieste a spustiť váhanie. Izrael otvoril možnosti k úspechu, ktorý v sebe nezahŕňal ťažobu, smútok či katastrofy druhej svetovej vojny. Toto nastavenie si vážim po celý svoj život. Svojim rodičom skladám veľký rešpekt za to, že sa nenechali vliecť v okovách vzorca vojnových prežívších. Našli si cestu za slnkom. Nebolo to ani ľahké, ani jednoduché. Vnímam to ako ich najväčší úspech – to, že sme spolu s bratom mali v Izraeli nádherný život a splnili si všetko, po čom sme túžili, osobne i profesne.“
„Ľudia v Izraeli nemohli žiť svoju európsku minulosť. S novou atmosférou, prostredím a kultúrou sa opäť narodili do krajiny, kde sa žilo pre daný moment a prítomnosť. To minulé by ich iba ťažilo. Spoločnosť nezaujímalo neutíchajúce trápenie.“ Yaara Tal