Levičanka Kris krotí divé kone a každé narodeniny trávi sama v lese: Len keď som sama, cítim úplnú slobodu

Svoje prvé stretnutie so štvornohými tátošmi má ešte i po vyše dvadsiatich rokoch v čerstvej pamäti. Ako malé dievčatko dobiedzala do mamy, že chce jazdiť na koni. „Vzala ma na jeden ranč, kde som sa už po prvom vysadnutí na sedlo cítila úplne pokojne. Šli sme na vychádzku. Keďže bolo zatmenie slnka, kone boli pomerne rozdivočené. Po chvíli sa ten môj rozcválal tak, že dole kopcom uháňal ako víchor. Na počudovanie všetkých prítomných som nespadla. Brala som to ako znamenie a postupne som sa im začala naplno venovať. Naučila som sa im porozumieť a krotila som občas ich náročné povahy. Tým som si privyrábala,“ hovorí tridsiatnička, ktorú niektoré tátoše počúvali viac ako ich pánov.

„Pred desiatimi rokmi mala jedna majiteľka mimoriadne problematické kone. Jeden z nich kopal do ľudí, ďalší každého hrýzol a podobne. Nikto nechcel s nimi nič robiť. Ja som však predsa len nabrala odvahu a snažila som sa nenásilne dostať do ich blízkosti. Podarilo sa mi to. Nakoniec boli na mňa také naviazané, že poslúchali iba mňa. Brali ma ako ich vodcu, jedného z koní,“ vraví pyšne milovníčka zvierat, ktorú pád z koňa pred siedmimi rokmi vyradil na niekoľko mesiacov z bežného života. Zdravotné následky má dokonca dodnes. No na tieto statné zvieratá nezanevrela.

„Keď som jedného z nich prijazďovala, nepozrela som si dobre, či je sedlo v poriadku. Kôň ma chcel zhadzovať, skrátka robil ródeo. Netrvalo dlho, natrhol sa remeň na sedle, to sa pretočilo pod jeho brucho a výsledok bol taký nešťastný pád, že som si polámala stavce,“ spomína na krušné chvíle.

Diviak namiesto srnky

I keď pud sebazáchovy jej vraj do vienka daný nebol, táto udalosť ju na niekoľko rokov odstavila od konského chrbta. V najhorších chvíľach jej pomohli hory. Koľko času môže, toľko trávi Kris v lese. Vždy zásadne sama. Respektíve v hore nikdy nie je sama. Pozoruje svojich verných spoločníkov, ktorými sú srny, jelene či diviaky a zvečňuje ich na fotkách. Bežne ich má takmer na dosah. Je od nich vzdialená často len dva metre.

„Raz sa mi stalo, že na mňa chcela vyliezť kuna. Zrejme si myslela, že som strom. Alebo milujem chodiť húštinou či cez vysokú trávu. Raz som tak sledovala srnku. Respektíve to som si len ja myslela, že ide o srnu. Keď som sa k nej dostala bližšie, vytiahla som aparát a keď zdvihla hlavu, bol to diviak. Ani som sa nenazdala a obkolesilo ma stádo diviakov, ktoré sa začalo kŕmiť.“

Článok pokračuje na ďalšej strane: