Tomáš zachytáva krásy, ktoré ľudské oči nevidia. Začínal za Košicami, teraz jeho fotky ocenila aj NASA

„Robím prednášky pre ľudí, ktorí fotia a zaujíma ich astrofotografia. Snažím sa im vysvetliť, na čo sa zamerať a naučiť ich veci, ktoré mne samému trvali dlho. Napríklad ako fotiť nočné svietiace oblaky – tie sa nachádzajú vysoko v atmosfére. Kým bežné oblaky sa vyskytujú vo výške do 13 kilometrov, tie svietiace sú v mezosfére a dosahujú výšku aj 85 kilometrov. Sú to Slnkom nasvietené čiastočky ľadu a prachu a pozorujeme ich najmä v júni a júli nad severným obzorom, po západe alebo pred východom slnka. Nevidno ich každú noc, ale občas áno, a to dokonca aj z mesta,“ hovorí.

„Ja som sa mnoho vecí učil sám a z vlastných chýb. V dnešnej dobe sa dá naučiť kadečo z Youtube, čo pred pár rokmi až tak možné nebolo. Začínal som neďaleko Košíc, kde som sa snažil nájsť kúsok tmavej oblohy. Také miesto som našiel neďaleko dedinky Nový Salaš. Dnes rád chodievam do Polonín do Parku tmavej oblohy, na Muránsku planinu, do Nízkych Tatier. Preferujem fotenie v zime, keď je veľa ľadu a snehu. Často chodievam sám a občas prespávam aj na horských chatách.

Kým v lete sú hory preplnené, v zime sú, obzvlášť v noci počas pracovného týždňa, ľudoprázdne. A príroda vyzerá úplne inak – v zime sa naše oči vedia lepšie adaptovať, pretože svetlo z nočnej oblohy sa odráža od bieleho snehu. Môžete kráčať bez čelovky, aj keď nie je spln. Kým v lete dobre vidíme Mliečnu cestu, v zime obdivujeme jasné hviezdy a súhvezdia. Podobne je to aj s inými úkazmi spätými s daným ročným obdobím – v auguste vidíme Perzeidy, v decembri Geminidy. Pozorovateľom preto odporúčam poloninský Park tmavej oblohy. Vezmite si deku, piknik, vínečko. A pozorujte hviezdnu šou na nebi.“

Na Havaji sa nefotí v kvetovanej košeli s kokosom v ruke

Ako vyzerá nočné fotenie oblohy? Nenarúša ním fotograf prirodzenú tmu lesa svetelnými zásahmi? Ako sa orientuje podľa počasia? Tomášovi nočné fotenie zaberie niekoľko hodín, i celú noc. Na spánok v lese sa v zime necíti, preto sa buď nadránom odvezie domov do Košíc, alebo prespí napríklad na Štefánikovej chate. A ak cestuje do zahraničia, orientuje si svoj výlet podľa astronomických úkazov.

„Na fotenie používam len veľmi slabé svetlo, takže nikoho neruším. Keď už fotím, žiadne svetlo - ani to slabé nemám. Zahraničie si plánujem najmä podľa úkazov ako zatmenie Mesiaca, zatmenie Slnka, polárna žiara, meteorický roj. Za fotografovaním som niekoľkokrát vycestoval do Grécka, bol som na Sardínii, Kanárskych ostrovoch, vo Švédsku, Nórsku, Čile, na Havaji a v Arizone.

Pri zatmení Slnka je pás totality, odkiaľ je najlepšie vidieť úplné zatmenie, strašne úzky, preto je potrebné prísť na čo najkonkrétnejšie miesto. Za polárnou žiarou som vycestoval do Škandinávie. A minulý rok sme s mojím niekdajším učiteľom, dnes už kolegom Petrom Horálkom vytvorili pre fotografov a fanúšikov astrofotografie, Slovákov a Čechov, workshop na Kréte. V noci pri teplote 27°C sme sa kúpali v mori a pozorovali a fotili Perzeidy. Bol to jeden z mojich najkrajších zážitkov,“ spomína.

„No, to nočné fotenie nie je vždy ideálne. Nedávno som bol na Havaji na sopke Mauna Kea s výškou 4205 m n. m., kde je obsah kyslíka o približne 40 % menší, ako sme zvyknutí. Aj keď sme dostali inštrukcie, ako dýchať a piť, poslednú noc som sa dehydroval a dostal príznaky výškovej choroby. Ľudské telo pri nedostatku kyslíka funguje úplne inak – s teplotou -10°C sa pasuje, ako keby šlo o trikrát viac. Mal som na sebe dve páperové bundy a vyzeral ako snehuliak.“

Článok pokračuje na ďalšej strane: