Kňazova žena Danka sa venuje ikonopisectvu a vyrába takéto nádherné kúsky: Ikony sa nekreslia, ale píšu
Ikony sa nemaľujú. Píšu sa. Tieto slovné hračky ohľadne manuálnej maľby s 23,75-karátovým zlatom majú svoj pôvod ešte v slávnych slovanských dejinách, keď ich cestovateľsko-zvestovateľská dvojica Cyril a Metod priniesla na naše územie.
Sväté písmo sa v minulosti snažili komunikovať chudobným vrstvám, roľníkom, ktorí čítať nevedeli. Liturgické príbehy im preto komunikovali posvätnými kresbami. Odvtedy sa ikony takto píšu dodnes.
Kým rímskokatolícke kostoly zdobia sochy, oltáre či vitráže, gréckokatolícke a pravoslávne chrámy svoj poklad ukrývajú v ručne písaných ikonách. Aj keď je tento trend dnes rozšírený najmä v Poľsku, Rumunsku, Srbsku, alebo na Ukrajine, viac či menej známych ikonopiscov nájdeme aj na Slovensku. Alebo aj na jeho východnom konci.
Aj faru postaví, aj brzdové doštičky opraví
Danke Kirešovej nevadí presúvať sa z miesta na miesto. To totiž obnáša manželský zväzok s gréckokatolíckym kňazom, ktorý svojím povolaním nasleduje aj geografické povolania. Aktuálne manželia žijú už päť rokov v Topoli na takmer pohraničnej časti východného Slovenska. V obkolesení lesov a zubrov spolu už niekoľko rokov budujú faru, kde sami bývajú.
Fara však nie je ich majetkom a jedného dňa ich prevelia do inej obce, ako to už bolo aj v minulosti. Kým sa tak nestane, dvojica prispieva do komunitného života v dedine – Dankin manžel-kňaz sa manuálnej roboty neštíti a Topoľčanom pokojne opraví aj brzdové doštičky na aute. Niekedy im pred domom stoja aj štyri autá naraz. A pred pandémiou v obci so 70 obyvateľmi zorganizovali aj prvý ples. Ich kňaz je jedným z nich, rady ohľadne manželského či rodičovského života si od neho berú k srdcu.
„Sem, do Topole, nechcel ísť nikto. Bola tu stará fara, trebalo ju stavať, zháňať peniaze. Kňaz dedinčanom pomáha, vedie ich, buduje komunitu. Pomáhame si navzájom. My dvaja, a rovnako naše štyri deti, sme sa tu asi našli. Sme odrezaní od sveta, žije tu 70 obyvateľov, a deti vozievame denne do školy v Snine. Každý deň najazdíme 100 kilometrov. No radi trávime čas s tunajšími ľuďmi – robíme všelijaké turistické výstupy na staré vojenské cintoríny v lese, s chlapcami strieľame zo vzduchovky. A ples sme za pár dní úplne vypredali.
Tento štýl života ma zatiaľ baví. Dom nevlastníme a keď nám príde papier, presunieme sa. Mám rada zmeny a rátam s týmto spôsobom života, odkedy som sa zamilovala. Na druhej strane naše deti postupne rastú a čoskoro nastane chvíľa, keď sa odsťahujeme desiatky kilometrov od ich kamarátov. Uvidíme, čo bude potom.“
Nemôžem si len tak nakresliť usmievavého Ježiša
Danka rada kreslila odmalička. Aj keď ju pri nástupe na gymnázium rodičia z výtvarnej odhlásili, dnes sa smeje, pretože si ju jej pravé naplnenie našlo aj tak. Ako aktívna veriaca sa vždy tajne túžila naučiť písať ikony. Tvrdí však, že bez kurzu sa to dá naučiť len ťažko. Na ikonopisecké workshopy chodieva spravidla učiť zahraničný lektor-profesionál. Na jej prvom, pred pätnástimi rokmi, však zlato v skupine ani len nevideli.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
