Kňazova žena Danka sa venuje ikonopisectvu a vyrába takéto nádherné kúsky: Ikony sa nekreslia, ale píšu

„Prvé pokusy sme skúšali iba na výkresy s temperami, zlato k nám nedošlo ani len náhodou. Pred dvomi rokmi som absolvovala ďalší kurz s poľskou lektorkou. Tri dni sme pracovali od rána do večera, na obed som si dala rožok a pokračovali sme. Ikonopisecké kurzy sú pomerne finančne náročne, no manžel ma vždy podporoval. Dnes už niekoľko rokov tvorím – nie je to monotónna práca, vyžaduje si nesmierne množstvo technickej zdatnosti a vedomostí. Deti okolo mňa lozia a prosia si takú či onakú novú ikonu. Vytvorila som ich už dokopy asi 80.

V rámci nášho regiónu sprostredkúvame turistom a návštevníkom prehliadky v dielni či gréckokatolíckom chráme. Sú z toho paf. Málokto tuší, čo všetko sa za ikonami skrýva – každá má príbeh, symboly, farby. Páči sa mi, ako sa zaujímajú, ako o týchto veciach ani len netušili. A tiež ich fascinujú pravidlá – nemôžem si napríklad nakresliť usmievavého Ježiša alebo vytočiť ruky Panne Márii do iného uhla.“

Nepodpísaný copywright

Ikony zobrazujú sväté písmo, písané duchom svätým skrz vnútornú inšpiráciu ikonopiscov. Buď sú na nich príbehy späté so svätcami, podobenstvá, alebo niečo pre nich typické. Taký svätý Peter má napríklad vždy v rukách kľúč. Aj keď ide o manuálnu maľbu či kresbu, slovné spojenie hovorí o písaní a čítaní ikon, pretože takto im vedeli rozumieť chudobní, keď im ich doniesli Cyril a Metod.

„Ikony majú špecifické a veľmi prísne pravidlá; kánon, ktorý musí každý ikonopisec dodržiavať. Svätci nemôžu napríklad v rukách držať len tak jablko alebo mať odev inej farby. Málokto vie, ale popri zlate sa najčastejšie využíva modrá a červená farba. Kým modrá symbolizuje človečenstvo, pozemskosť a ľudskosť; červená značí božský element. Existujú tiež dva typy tvorby novej ikony – napríklad mnísi vytvoria ikonu novú, alebo ju ikonopisec kopíruje podľa už existujúcich ikon. To je ten najbežnejší výskyt v ich produkcii. Dnes si ich vďaka moderným technológiám vie každý nájsť poľahky na internete.

„Mám taký zvyk, že každú hotovú ikonu pobozkám. Je to pre mňa prejav úcty. Až bozkom je pre mňa dokončená.“ Danka Kirešová

Necítim sa ešte duchovne tak ďaleko, aby som vytvárala niečo nové – musím ešte na sebe pracovať. Zatiaľ idem smerom podľa preferencie. Aj keď je ikona rovnaká, nikdy nie je taká istá. Ani pokiaľ ikonopisec vytvorí dva kusy. Samozrejme, laikovi sa budú zdať rovnaké, ale najmä na tvárach vidno, ako sa líšia. Navyše, žiadny umelec nesmie svoje dielo podpísať. Vyvstáva teda bežná otázka – ako vieme, komu ktorá ikona patrí? Vidíme to v štýle, aj bez podpisu. Aj v našom chráme vieme presne určiť, ktoré ikony prišli z rovnakej ikonopiseckej dielne.“

Sedem vrstiev kriedy zmiešame so zajačím glejom

Danka spomína, že aj keď je ikonopisectvo na Slovensku celkom rozšírené, nie je zvykom, aby sa ikony vnímali ako poklad/dar pri špeciálnej príležitosti. V zahraničí je to inak. Napríklad v Poľsku sa na svadbu, oslavu či krstiny zakúpi do daru ikona a nie uteráky, spotrebiče. Ide o silne duchovnú a materiálnu hodnotu, klenot v domácnosti. Tvorí ju predsa skutočné zlato.

Článok pokračuje na ďalšej strane: